YŠ - Príchod hviezdy
Katsu ležal na posteli a jednou rukou držal knihu od Paula Hoffmana. Druhou objímal Takea, ktorý si z jeho hrude urobil vankúš. Boli v Yuichiho dome už pár dni a museli uznať, že v živote sa necítili lepšie. Všetci chlapci boli milý a Yuichi sa nikdy netváril ako pán domu, ale ako jeden z nich. Mladíci stále nechápali podivný vzťah, aký mali Shuji s Yuichim, ale nechceli sa v tom drzo rýpať.
,,Katsu?" ozval sa po chvíli tmavovlások a viac sa k nemu pritúlil.
,,Hm?" Ozval sa modrooký na znak, že ho počúva a stále hľadel do knihy.
,,Myslíš, že už máme naozaj všetko zlé za sebou?" Povzdychol si Takeo nešťastne. Blonďáčik odložil knihu na nočný stolík a natočil si tvár svojho priateľa, aby ho nežne pobozkal na čelo.
,,Čo ťa to tak zrazu napadlo?"
,,Ja neviem. Proste mi to celé príde zvláštne." Zakrútil hlavou a znova si povzdychol. ,,Celé je to ako krásny sen a ja sa proste nechcem zase zobudiť do reality v tej špinavej uličke. Nechce sa mi veriť, že by sme zrovna my dvaja mali také šťastie a boli zachránení po tak dlhom čase." Katsu si mladíka prevalil pod seba a čiastočne ho zaľahol svojim telom, aby ho mohol nežne pobozkať. Takeo mu automaticky obtočil ruky okolo krku a pritiahol si ho bližšie.
,,Takeo, ja viem, že sme si toho prežili dosť a toto sa ti zdá nereálne." Začal potichu Katsu, keď sa od neho odtiahol a neprestával ho hladiť po vlasoch. ,,Neviem, či máme to najhoršie za sebou a ak nie, tak to ani nechcem vedieť. Mne je jedno, kde sa s tebou zobudím. Či v uličke, v tomto dome alebo psej búde. Záleží mi len na tebe."
,,Ja len chcem, aby sme boli konečne obaja šťastní. Už sa nechcem pozerať na to, ako mi ťa berú iný." Zamračil sa tmavovlások a zahľadel sa do smutných modrých očí pred sebou. Katsu nebol nadšený z toho, že jeho priateľ sa musel dívať, ako sa predával. Nebol nadšený ani z toho, že Takeo sám prišiel s nápadom, že to bude robiť tiež. Ale na druhú stranu by možno nikdy nestretli Yuichiho, keby ten večer nestáli na ulici spolu.
,,Ja som šťastný len s tebou. Mrzí ma, že si to musel vidieť, ale vieš, že som nemal na výber. Ale prisahám, že aj keby nás Yuichi z tohto domu vyhodil, už nikdy sa nevrátime do tých ulíc. Nikdy!!!" Zdôrazňoval každé jedno slovo a sám sebe prisahal, že už nedovolí, aby sa niečo podobné opakovalo. Takeo sa usmial a jemne pobozkal blonďavého chlapca na pery.
,,Ďakujem." Z rozhovoru ich vyrušilo zaklepanie na dvere. Do izby vstúpil červenovlasý mladík a usmial sa nad scénou, ktorá sa mu naskytla.
,,Prepáčte, ak som vás vyrušil. Nechcel som." Začal sa hneď ospravedlňovať Keitaro a cúval späť do chodby.
,,To nič. Chcel si niečo?" Posadil sa na posteli Katsu a usmial sa.
,,Ja len, že Yuichi chcel s vami hovoriť. Čaká vás v pracovni." S tými slovami sa vyparil. Obaja mladíci sa zdvihli a zamierili do spomínanej miestnosti. Jemne zaklepali a na tiché ďalej vošli.
,,Ahojte. Chcel som sa s vami rozprávať." Usmial sa Yuichi od stola a rukou im ukázal ku kreslám, aby sa posadili. ,,No, dúfam, že zatiaľ sa vám tu páči." Obaja mladíci šťastne prikývli.
,,Takže prejdem hneď k veci. Už som vám hovoril, že každý z chlapcov pracuje v jednej s mojich firiem alebo študujú. Keď tak teraz premýšľam, ani vlastne neviem koľko máte rokov." Tázavo sa zahľadel k obom mladíkom.
,,Ja mám dvadsať a Takeo bude mať o pár týždňov devätnásť." Odpovedal za oboch Katsu.
,,Dobre." Pousmial sa na nich a zahľadel sa do papierov pred sebou. ,,Takže máte aspoň predstavu, čo by ste chceli robiť?"
,,No ja určite pracovať." Ozval sa modrooký chlapec prvý. ,,V podstate je mi jedno, čo budem robiť."
,,Ja tiež." Prikývol Takeo.
,,Fajn. Takže v najbližších dňoch vám ukážem pár svojich podnikov." Oznámil im najstarší. ,,Takeo, keďže ty si spoznal Keitara ako bubeníka a poznáš prácu Seijiho a podľa všetkého sa ti páči, tak mám pocit, že k hudbe máš blízko." Začal vysvetľovať Yuichi svoj plán. ,,Pôjdeš zajtra večer s Keitarom do Blue Stars a keď sa vráti Seiji, tak by ťa mohol vziať do tanečnej školy."
,,Ty máš tanečnú školu?" Takeo stále žasol. Yuichi ho znova a znova prekvapoval.
,,Áno mám. Kúpil som ju kvôli Seijimu, keď som zistil, aký je dobrý." Odpovedal tmavovlasému akoby o nič nešlo.
,,Neprestávaš ma prekvapovať." Pokýval uznale hlavou blonďatý chlapec.
,,Dúfam, že v dobrom." Usmial sa na oboch a pokračoval. ,,Ty, Katsu, si pre zmenu spoznal Madoku a tak si myslím, že by si sa mohol s ním pozrieť do agentúry."
,,Modelingová agentúra? Ale ja neviem, či by som chcel byť modelom." Ozval sa mladík prekvapene. Yuichi sa pobavene rozosmial.
,,Nikto to predsa od teba nechce. Figúru aj tvár na to síce máš, ale práca v takejto agentúre nezahŕňa iba modeling. Sú tam stylisti, fotografi, organizátori, kulisári a veľa ďalších." Katsu ako na povel sčervenel. Úplne zabudol na ľudí, ktorí stoja za objektívom a nie pred ním.
,,Dobre." Prikývol nakoniec.
,,Takže sme dohodnutý. Ak sa vám nezapáči konkrétne toto, tak je tu veľa iných možností, ale myslím, že to bude pre vás ideálne."
,,Ehm, keď sme prišli hovoril si ešte o eskortnej službe. Čo to vlastne je?" Spýtal sa nesmelo Takeo.
,,Ah, áno. No ide o spoločnosť. Zákazníci si v katalógu vyberú mladíka, zavolajú a dohodnú si stretnutie. Zaplatí požadovaný čas a mladík alebo mladíci mu robia garde."
,,Znie to podobne ako na ulici, ale hovoril si, že to nie je to isté." Poznamenal Katsu trocha pohoršene.
,,Nie je to to isté." Oponoval mu dotknuto Yuichi. ,,Spoločnosť neznamená sex. Väčšina klientov sú muži a ženy, ktoré sú v meste sami a nudia sa. Mladík im robí sprievodcu po meste, spoločníka na rozhovory, prípadne partnera na večierky. O nič viac nejde. Poskytnutie sexuálnych služieb sa trestá vyhodením." Dovysvetľoval im starší a zahľadel sa Katsuovi do očí.
,,Aha. Chápem. Nechcel som byť drzý." Ospravedlňoval sa hneď mladší chlapec.
,,To je v poriadku." Pousmial sa Yuichi. Z chodby sa zrazu ozval veselý krik. ,,Čo sa to tam deje?" Katsu s Takeom sa prekvapene po sebe pozreli a aj s Yuichim vyšli von z miestnosti, aby mohli ísť k dverám odkiaľ sa šíril šťastný smiech. Zišli schodmi a Yuichi prekvapene zamrkal a úprimne sa rozosmial. Vo dverách pri troch veľkých kufroch stál vysmiaty ružovovlasý štíhly mladík a na krku mal zaveseného malého Juna, ktorý ho šťastne objímal. Isao sa chlapčeka snažil od neho odtiahnuť, no nedarilo sa.
,,No tak, Jun. Nechaj ho nadýchnuť."
,,Nie, nie, nie. Čo ak zase odíde." Horlivo vrtel malou blond hlávkou a držal sa ho ako kliešť.
,,Teraz chvíľu nebudem môcť ujsť nikam." Rozosmial sa ružovovlasý chlapec a opatrne ho od seba odtiahol. ,,Budem si musieť dať na chvíľu pauzu. Vidíš?" Postavil chlapčeka na zem a ukázal mu obviazaný členok.
,,Seiji!" Rozbehol sa k nemu Yuichi, aby ho mohol objať. ,,Čo tu robíš? Čakali sme ťa až o týždeň. Máš nové vlasy? Čo to máš preboha s nohou?"
,,Ahoj Yuichi. Menšia nehoda na generálke. Je to vytknuté. Chvíľu sa musím šetriť." Pokrčil ružovlások ramenami. ,,Nechal som to na starosti Aiko. Ona to tam zvládne."
,,Mal by si si na seba dávať väčší pozor." Upozornil ho bratsky Yuichi.
,,Nič to nie je. Kde je Keitaro?" Spýtal sa mladík a rozhliadal sa po miestnosti. Zrak mu padol na dvojicu stojacu pri schodoch. ,,A toto je kto?" Usmial sa a pomalým krivkaním prichádzal k nim.
,,To je Katsu a Takeo." Predstavil mladíkov Isao.
,,Seiji Hayame." Vzdychol zbožne Takeo a stále nehnute stál.
,,Je v poriadku?" Rozosmial sa Seiji a zahľadel sa pobavene na Katsua, ktorý mu podával ruku.
,,Prepáč mu to. Je tvoj fanúšik. Trocha ho to vzalo." Rozosmial sa Katsu.
,,Ale neodpadne, že nie?" Uistil sa radšej starší mladík.
,,Dúfam, že nie. Takéhoto som ho ešte nezažil." Seiji si pobavene premeral tmavovlasého chlapca.
,,Seiji Hayame. Wow. Je ešte krajší ako som si myslel." Vypadlo nadšene z Takeo.
,,Tak to pekne ďakujem za poklonu." Rozosmial sa ružovovlások a všetci ostatní hneď potom.
,,Ježiš ja som to povedal nahlas." Zháčil sa chlapec a ako na povel začal červenieť.
,,To je v poriadku. Veľmi ma teší." Napriahol k nemu ruku a jemne ju stisol.
,,Mňa tiež."
Keitaro sa vracel zo skúšky s kapelou. Bolo už niečo po deviatej večer a bol unavený. Pred garážou zazrel akési povedomé auto. Dvakrát neveriacky zamrkal a pretrel si oči. Na tvári sa mu rozlial široký úsmev a hneď sa rozbehol dovnútra. Chodbou doslova preletel a zastavil sa v jedálni, kde všetci večerali. Pohľadom prešiel celú miestnosť, ale osobu ktorú hľadal nenašiel. Yuichi si ho pobavene prezeral. Červenovlások si sklamane povzdychol.
,,Je v izbe. Má vytknutý členok, tak si išiel ľahnúť." Ozval sa od stola Isao a s úsmevom pozoroval ako najprv šokovaný a potom nadšený Keitaro opúšťa jedáleň rýchlosťou svetla.
,,Ten chlapec je v tom až po uši." Zakrútil hlavou Shuji a s láskou sa pozrel na Yuichiho.
Keitaro vybehol pár schodov, preletel chodbou a takmer rozbil dvere. Prudko ich roztvoril, ale Seijiho nikde nevidel. Počul ako niekto zastavil vodu v sprche a odsúvanie dvier od sprchového kúta. Keitaro nehybne stál a na tvári sa mu usídlil prihlúply úsmev. Pár sekúnd na to sa otvorili dvere od kúpeľni a do miestnosti dokríval ružovovlasý mladík zabalený do dlhého bieleho županu. Uterákom si v predklone sušil vlasy a preto si ani nevšimol, že v miestnosti je ešte niekto iný.
,,Máš novú farbu vlasov." Ozvalo sa spoza neho. Seiji sebou prudko trhol a vydesene sa otočil.
,,Keitaro! Do čerta, nedes ma takto. A čo sa ti nepáči na mojej farbe?" Vytkol mu okamžite zamračene, ale neudržal si dlho nahnevanú tvár. Keitaro sa rozbehol a zavesil sa mu okolo krku. Pevne ho objal.
,,Prepáč. Chýbal si mi. A tá farba je skvelá." Šeptal mu a hlavu si oprel o Seijiho rameno. Seiji sa len pousmial, pritiahol si červenovláska bližšie k sebe a pohladil ho po chrbte.
,,Veď aj ty mne. Boli to najdlhšie tri mesiace v mojom živote."
,,Nabudúce idem s tebou." Stáli tam v objatí ešte dlho kým sa neozval Seijiho zranený členok.
,,Keitaro, môžeš ma pustiť? Nikam neujdem a začína ma bolieť noha." Červenovlasý od neho odskočil a hneď sa začal ospravedlňovať.
,,Jasné. Prepáč. Isao hovoril, že máš niečo s členkom." Seiji sa so syknutím posadil na posteľ a nohu si vyložil.
,,Je to vytknuté. Nič to nie je, ale sem tam to zabolí." Usmial sa a rukou poklepal vedľa seba. Keitaro si sadol vedľa neho a okamžite sa k nemu pritúlil. Objal ho okolo pásu a hlavu mu položil na rameno. Seiji mu prehodil ruky cez ramená a pritiahol si ho bližšie. V tú chvíľu vošiel do izby Madoka. Keitaro sa chcel odtiahnuť, ale Seiji ho nepustil.
,,Prosím ťa lež. Aj tak to všetci vedia." Rozosmial sa fialovovlasý mladík. ,,A ak aj nevedeli, tak teraz je to jasné po tvojom rýchlom úteku z jedálne." Keitaro ako na povel sčervenel. To mu akosi nedošlo. Bol taký nadšený z toho, že uvidí Seijiho, že si ani neuvedomil ako ľahko sa prezradil.
,,Ale no tak. Aj tak by na to prišli. Takto je to predsa lepšie." Pohladil ho po vlasoch Seiji a povzbudivo sa na neho usmial. Keitaro si len povzdychol. Seiji mal pravdu. Nemá význam sa skrývať. Pohodlnejšie sa o Seijiho oprel a spokojne zavrel oči. Bolo mu proste dobre a kaziť si to nebude. Seiji sa nad tým len pousmial a červenovláska pobozkal do vlasov. Až potom sa otočil na Madoka.
,,Chcel si niečo?"
,,No, chcel som vedieť, ako dlho budeš mimo, aby som vedel, čo hovoriť klientom." Vysvetlil fialovovlasý a posadil sa k nim na posteľ.
,,Hm, neviem presne, ale nejaké dva-tri týždne určite." Zamyslel sa Seiji.
,,Dobre. Tak ak niečo bude, tak poviem, že o mesiac. Pre istotu." Prikývol Madoka a potichu zmizol z izby. Seiji pohladil mladíka, ktorý si na ňom v polosede ustlal. Hneď mu došlo, že mladík zaspal. Opatrne ho pohodlnejšie uložil, sám si ľahol k nemu a oboch ich prikryl dekou. Cesta bola dlhá a unavila ho. Potreboval si pospať. Keitaro niečo nezrozumiteľne zamumlal a pritiahol si ružovovlasého k sebe, aby sa mohol stúliť po jeho boku. Seiji ho objal a spokojne sa usmial. Zavrel oči a konečne sa oddal spánku.
Seiji
Komentáre
Prehľad komentárov
Celá táto poviedka je zaujímavá. Vážne ma dostala. Je intresantné sledovať životy týchto chlapcov. Od ich ťažkej minulosti až po šťastnú prítomnosť. Teším sa na ďalší diel :)
...
(Lilia, 3. 8. 2013 20:47)