Zberateľ fantázie

YŠ - Nové prírastky

7. 6. 2013

Čierny Lexus sa pomalým tempom približoval k pochybnej štvrti. Bola hlboká noc a svetlovlasý mladík, sediaci za volantom mal presný cieľ. Zahol za roh a ocitol sa v ,,Uličkách lásky" ako tomu hovorili miestny ľudia. Na chodníkoch postávali mladé aj staršie ženy odené vo vyzývavom, priam až vulgárnom oblečení. Tonami mejkapu sa snažili zvýrazniť svoje prednosti a zakrývať nedostatky. Hneď ako zbadali auto, ladnými pózami sa snažili na seba upútať pozornosť. Mladík však nezastavil, nepribrzdil a dokonca sa ani len nepozrel na postávajúce prostitútky. Došiel až na koniec ulice a tam znovu zahol za roh. Ocitol sa v ešte tmavšej uličke. Bola takmer identická s predošlou s jediným rozdielom. Na chodníkoch nepostávali ženy, ale mladíci rôzneho veku. Provokatívne sa usmievali a pomrkávali k autu. Lexus spomalil a postupne si ich všetkých pozorne prezeral. Pri jednej zo stien si všimol dvoch štíhlych mladíkov. Stáli opretí o chladný múr a nešťastne sa na seba pozerali. Jeden vyšší s blond vlasmi a druhý o niečo menší s tmavými. Zastavil auto a stiahol trocha okienko. Chlapci k autu prekvapene pozreli.

,,Vy dvaja. Poďte bližšie." Prikázal im a zvedavo si ich premeriaval. Mladíci pozreli na seba a pomalým krokom sa vydali k drahému vozu.

,,Áno pane? Budete si niečo želať?" Prehovoril po chvíli vyšší z nich a chabo sa usmial.

,,Záleží na tom, čo ste schopní pre mňa urobiť." Odvetil mladík sediaci v aute a zahľadel sa mu do nebesky modrých očí.

,,Čokoľvek sa vám bude páčiť." Odpovedal blonďáčik. Mladík v aute si ich ešte chvíľu premeriaval pohľadom než znova prehovoril.

,,V poriadku. Nasadnite." Modrooký mladík sa znova jemne usmial a pozrel po svojom tmavovlasom kamarátovi. Ten s trocha vystrašeným pohľadom prikývol a obaja nasadli na zadné sedadlo. Auto sa vydalo vpred a zamierilo k bohatšej časti mesta. Mladíci zvedavo hľadeli z okna a s nadšením pozorovali krásu nočných ulíc mimo zatuchlú štvrť, v ktorej žili doteraz. Svetlovlasému šoférovi došlo, že zrejme v tejto časti ešte neboli. Zahľadel sa do spätného zrkadla a všimol si tmavovlasého dlaň ako majetnícky zviera ruku svojho kamaráta. Pousmial sa tomu výjavu. Málokedy videl niečo také medzi chlapcami z tejto štvrte a to tam chodil často. V tú chvíľu mu preblesklo hlavou, že si vybral dobre. Netrvalo dlho a auto zastavilo pred bránou veľkého sídla. Mladík tlačidlom otvoril a zastavil až pred vchodom do budovy.

,,Sme tu." Prehovoril po chvíli a vystúpil nasledovaný oboma mladíkmi. Obaja s úžasom hľadeli na sídlo pred sebou. Vyzeralo ako malý zámok a rozľahlý pozemok tomu dával akési zvláštne kúzlo.

,,Poďte. Nemusíte sa báť." S úsmevom ich zavolal k sebe a spolu vyšli pár schodov k veľkým dverám. Vošli dovnútra a hneď vo dverách sa svetlovlasému mladíkovi okolo krku hodil asi dvadsaťročný chlapec s dlhými čiernymi vlasmi.

,,Yuichi!!! Kde si tak dlho? Báli sme sa o teba?!" Spustil na neho dlhovlasý chlapec, keď sa trocha odtiahol.

,,Nepreháňaj, Shuji. Bol som pre nich." Milo sa usmial a pohladil mladíka pred sebou. Shuji sa zahľadel za neho a v očiach mu veselo zaiskrilo, keď zbadal dvoch stále nechápajúcich mladíkov.

,,Priviedol si nové šteniatka? Kde si ich našiel?" Vrátil sa pohľadom k svetlovlasému.

,,Tam kde aj väčšinu." Odpovedal a pokrčil ramenami. ,,Isao je ešte hore?" Chlapec pred ním len s úsmevom prikývol. ,,Dobre. Zavolaj ho a odveď ich do izby, nech sa dajú trocha dokopy. Počkám v pracovni." Znova chlapca pohladil a otočil sa na mladíkov za sebou. ,,Nebojte sa. Nič sa vám nestane. Tuto Shuji vám ukáže izbu. Kľudne sa osprchujte a dajte dokopy a potom vám všetko vysvetlím." Usmial sa na nich.

,,Pane, ja nerozumiem." Ozval sa po chvíli modrooký chlapec a nesmelo hľadel do jeho tváre. Jeho tmavovlasý kamarát stál za ním a vystrašene hľadel do zeme.

,,Všetko sa dozviete. Skutočne sa nemusíte báť. Len choďte s Shujim." Znova sa usmial a otočil sa k odchodu. Shuji si ich so záujmom prezrel a priskočil k nim.

,,Ja som Shuji. Poďte so mnou." Predstavil sa a oboch za ruky ťahal ku schodisku. ,,Skočíme ešte po Isaa a hneď vám ukážem izby." Chlapci sa nezmohli na nič než poslušne nasledovať mladíka. Išli dlhou chodbou s mnohými dverami mahagónovej farby, kým zastavili u jednych z nich. Shuji jemne zaklopal a čakal na odpoveď. Dvere sa otvorili a v nich stál krásny mladý bielovlasý muž. Vlasy mal stiahnuté do drdolu a šedými očami si premeriaval oboch chlapcov.

,,Vidím, že Yuichi sa vrátil z lovu." Krásne sa usmial a podišiel bližšie k nim. ,,Dnes mal šťastie keď ulovil dvoch."

,,Tiež si myslím." Prikývol Shuji a tiež sa pousmial.

,,No tak poďte. Yuichi asi už čaká." Popostrčil mladíkov pred seba a aj s Shujim ich viedli do druhého poschodia. Zastavili hneď na začiatku chodby a Isao otvoril jedny z dverí. Shuji otvoril dvere oproti nim a zahľadel sa k mladíkom.

,,Jeden poďte so mnou a druhý s Isaom." Oznámil im a vstúpil do izby. Blonďačik sa nežne usmial na svojho tmavovlasého spoločníka a pohladil ho po vlasoch.

,,Neboj sa. Všetko bude v poriadku." Ubezpečil ho, keď videl jeho vystrašený výraz. ,,Choď s ním." Ukázal na dvere, do ktorých vošiel Shuji a on sám sa vydal za Isaom. Tmavovlások chvíľu váhal. Nakoniec sa otočil k dverám a vošiel. Isao počkal, kým mladík zavrie dvere a milo sa usmial. Zasvietil a podišiel k mladíkovi pred sebou.

,,Ako sa voláš?"

,,Katsu." Šepol modrooký chlapec a nesmelo sa ošil.

,,Dobre, Katsu. Ja som Isao. Tam je kúpeľňa. V skrinke pod umývadlom sú uteráky. Choď sa kľudne osprchovať a ja ti zatiaľ pripravím oblečenie."

,,Ja to nechápem. On nechce..." Začal nesmelo, no Isao ho zastavil.

,,Za chvíľu sa všetko dozvieš." Znova sa pousmial a zaviedol ho do kúpeľne, kde ho nechal osamote. Katsu chvíľu váhal, no nakoniec sa vyzliekol a spokojne vliezol do sprchového kútu. Niečo mu nahováralo, že sa nemusí báť. Že odteraz bude všetko iné. Po chvíli vyšiel, osušil sa a zabalený len v uteráku sa vrátil do izby, kde čakal Isao.

,,Tu je nejaké oblečenie. Počkám ťa na chodbe." Ukázal na kôpku na posteli a s úsmevom vyšiel na chodbu, kde už čakal aj Shuji.

,,Čo na nich povieš?" Vyzvedal hneď tmavovlások na chodbe.

,,Trocha bojazliví, ale inak vyzerajú byť fajn." Odpovedal zamyslene Isao.

,,Tiež si myslím." Prikývol Shuji.

Katsu sa konečne poriadne rozhliadol po izbe. Celej izbe dominovala veľká drevená posteľ s baldachýnom so zlatým povlečením. Pri veľkom okne stál malý konferenčný stolík s dvoma koženými kreslami. Pri stene bola postavená vysoká knižnica s knihami rôznych žánrov a veľká mahagónová skriňa. Všetko do seba zapadalo tón v tóne a krásne sa dopĺňalo. Pohľadom zablúdil ku kôpke oblečenia na posteli, ktoré mu pripravil Isao. Tmavofialové tielko, čierne nohavice a biela mikina. Chvíľu sa na oblečenie len díval, kým sa ho odhodlal obliecť. Mikinu si nechal rozopnutú a vyšiel na chodbu za Isaom, kde na neho čakal už aj tmavovlasý kamarát so Shujim.

,,V pohode?" Spýtal sa s úsmevom Isao. Katsu len nemo prikývol a pristúpil bližšie k svojmu kamarátovi, aby ho mohol chytiť za ruku.

,,Dobre." Pousmial sa nad scénou, ktorá sa mu naskytla a pomaly sa vydal chodbou preč. ,,Tak teda poďme za Yuichim." Všetci zastavili na konci chodby pred veľkými dverami. Isao jemne zaklopal a na tiché vstúpte, dvere otvoril. Všetci štyria vošli. Yuichi sedel za veľkým písacím stolom a s úsmevom sa zahľadel na mladíkov. Isao sa postavil z boka stola a Shuji si sadol na operadlo Yuichiho kresla. Stále mierne vystrašený mladíci stáli pred nimi so sklopenou hlavou a zvierali dlaň toho druhého.

,,Nemusíte sa nás báť. Nič od vás nežiadam." Prerušil ticho ako prvý Yuichi. Obaja chlapci zdvihli prekvapený pohľad k nemu.

,,Ale veď ste...." Začal ako prvý Katsu.

,,Áno, vzal som vás so sebou, pretože mám pre vás ponuku." Prerušil ho Yuichi a zahľadel sa mu do zvedavých modrých očí. ,,Ak chcete, nemusíte sa už vrátiť do ulíc. Môžte zostať tu." Prehodil a čakal ich reakciu. Katsu sa s neskrývaným prekvapením zahľadel najprv na Yuichiho a potom na svojho kamaráta. Naprázdno otvoril ústa a chvíľu premýšľal.

,,Nechápem." Prehovoril po chvíli. Nedávalo mu to zmysel.

,,No, asi by sme mali začať od začiatku." Yuichi vstal, nežne pohladil Shujiho po tvári a predstúpil pred chlapcov. ,, Som Yuichi Kaguya a momentálne ste v mojom dome. Ako vidíte nežijem tu sám. Okrem Isaa a Shujiho je tu ešte ďaľších desať chlapcov. Každý z nich, okrem troch, sa sem dostal podobným spôsobom ako vy. Každý dostal rovnakú ponuku. Je len na vás ako sa rozhodnete." Katsu strelil pohľadom po Isaovi, ktorý sa stále usmieval.

,,To myslíte vážne?" Prehovoril po prvý krát tmavovlasý mladík. Katsu sa zahľadel na jeho neveriaci výraz. Yuichi len prikývol.

,,A čo od nás za to budete chcieť?" Napadlo zrazu Katsua.

,,Dokopy nič." Pokrčil ramenami Yuichi a vrátil sa späť do svojho kresla. ,,Ak sa rozhodnete zostať, izby v ktorých ste boli pred chvíľou sú vaše. Vlastním niekoľko podnikov a firiem. Každý s chlapcov má na výber, kde by sa chcel zamestnať. Dostanete normálny plat, ktorý je len váš a robte si s ním čo chcete. Celý dom vám je k dispozícií. Ak chcete študovať, stačí povedať. Nie je to najmneší problém. Už nikdy sa nemusíte vrátiť do tej špinavej uličky k prostitúcií. Záleží len na tom, ako sa rozhodnete." Katsu sa pri poslednej vete rozžiaril.

,,A to len tak? Prečo by sme vám mali veriť? Nemáme najmenší dôvod." Znova prehovoril tmavovlások a podozrievavo si všetkých prezeral.

,,Máš pravdu. Nemáte najmenší dôvod mi veriť." Pritakal mu Yuichi.

,,Mňa tiež našiel v tej istej ulici. Už je to pár rokov." Ozval sa s úsmevom Isao. Presne vedel ako sa cítia. On na tom nebol inak, keď mu to Yuichi navrhol.

,,Mne pred pár rokmi zachránil život." Ozval sa od stola Shuji.

,,Juna dostal zo sirotinca, kde ho zneužívali a Naota kúpil na najhoršom trhu s otrokmi, kde mali ľudí len za kusy mäsa a tak sa k nim aj chovali." Pokračoval znova Isao.

,,Seiji a Madoka prišli z verejného domu a Keitaro z podobnej uličky ako ste vy."

,,To by stačilo." Prerušil ich Yuichi. ,,Vlastním niekoľko barov, modelingovú agentúru a eskortnú službu. Môžte si vybrať, v ktorom odvetví chcete pracovať. Čo sa týka eskortnej služby, ide iba o spoločnosť. Žiadne sexuálne služby ani nič podobné." Vysvetlil im Yuichi a čakal. Obaja mladíci váhali. Nevedeli čo si majú o tom myslieť. Bola to lákavá ponuka, ale až priveľmi.

,,Môžete kedykoľvek odísť. Nikto vás tu nebude držať násilím. Ak nechcete zostať, zaplatím vám čas, ktorý ste tu strávili, pokojne sa vyspíte a ráno vás zaveziem späť, odkiaľ som vás vzal." Dodal po chvíli. Nikoho nechcel do ničoho nútiť. Obaja mladíci sa na seba zahľadeli. Váhali. Už nemuseli robiť zo seba tovar. Nemusli žiť v tej špinavej ulici a rozmýšľať, kde zložia hlavu. Mohli mať domov.

,,Prečo to robíte?" Spýtal sa po chvíli Katsu.

,,Nebojte sa. Nie som žiadny úchyl ani nič podobné. Povedzme, že viem, že život na ulici nie je jednoduchý a niekedy si ho nevyberáme." To oboch chlapcov prekvapilo, ale nezdalo sa im, že by im chcel ublížiť.

,,Takže to myslíte naozaj vážne?"

,,Smrteľne." Prikývol znova Yuichi. Katsu sa usmial na svojho kamaráta a prikývol.

,,Ak je to teda skutočne pravda a vaša ponuka je úprimná, radi by sme zostali." Pritakal tmavovlasý mladík a hnedými očami sa nesmelo zahľadel na Yuichiho. Ten sa milo usmial a prikývol.

,,Dobre." Vstal a prešiel k nim. ,,Ako sa vlastne voláte?"

,,Ja som Katsu a toto je Takeo." Odpovedal blonďáčik a pousmial sa.

,,Teší ma." Napriahol k nim ruku a s každým si potriasol. ,,Predpokladám, že vy dvaja nie ste obyčajný kamaráti, tak si vyberte, či chcete zostať spolu alebo každý vo vlastnej izbe." Navrhol im s úsmevom a pohľadom prešiel spojené ruky.

,,Spolu." Vyhrkli obaja naraz a zasmiali sa.

,,Myslel som si." Pousmial sa na nich Yuichi a otočil sa k Isaovi. ,,Tak ich teda zaveď do izby a vysvetli im zhruba režím aký tu máme." Otočil sa späť k mladíkom a znova sa usmial. ,,Uvidíme sa pri raňajkách. Tam vám predstavím ostatných chlapcov." Oznámil im a znova sa posadil za stôl.

,,No poďte šteniatka." Popohnal ich Isao k dverám a rozosmial sa.

,,Ďakujeme." Hlesol ešte Katsu a mierne sa Yuichimu poklonil.

,,To je v poriadku. Bežte si odpočinúť." Znova sa usmial a pohladil Shujiho ruku, ktorá mu pristála na ramene.

Obaja mladíci vyšli za Isaom a spolu sa vracali k ich novej izbe.

,,Môžem sa niečo spýtať?" Prehovoril po chvíli tmavovlasý Takeo. Isao sa s úsmevom otočil a prikývol.

,,Prečo nám hovoríte šteniatka?"

,,Hovoríme si tak všetci. Sme Yuichiho šteniatka." Odpovedal jednoducho a zasmial sa nad ich prekvapeným výrazom. ,,Nebojte sa, nie je to žiadna úchylka. Raz sme sa ho spýtali prečo si berie k sebe chlapcov z ulice. Povedal, že je to ako so šteniatkami, ktoré ľudia opustia a nechajú ich vonku. Či prší, sneží alebo praží slnko. Nikto si ich nevšíma a oni sa musia prebíjať životom, ktorý si nevybrali. Trpia na ulici a nikto nemá snahu im pomôcť, lebo nie sú čistokrvné ani vznešeného pôvodu a pritom môžu byť najvernejšími spoločníkmi. Tak je to aj s nami. Každého z nás našiel, keď už sme boli na pokraji síl a celý svet sa nám otočil chrbtom. Keď sme si už mysleli, že nič dobré nás už nikdy nestretne, objavil sa odniekiaľ Yuichi a zachránil nás. Preto sme jeho verné šteniatka. A preto môžme tomuto domu hovoriť domov. A mnohý z nás tým získali rodinu."