YŠ - Shujiho trápenie 1.
Yuichi sedel v pracovni za veľkým mahagónovým stolom a čosi klepal do počítača. Shuji sa rozvaľoval na malom gaučíku kúsok od neho a čítal si nejakú knihu. Sem tam zdvihol zrak, aby sa zahľadel na staršieho tvár. Nedával to síce najavo, ale ubíjalo ho vedomie, že ho má na dosah a pritom sa ho nemôže dotknúť. Rešpektoval to len preto, že vďaka tomu mu mohol byť nablízku. Lenže poslednú dobu to bolo zvláštne. Yuichi sa správal akosi inak. Stále viac pracoval a jemu sa nevenoval. Chápal, že toho má veľa, ale predtým to bolo iné. Zahľadel sa späť do knihy a zistil, že absolútne nemá páru o čom číta. Nešťastne si povzdychol.
„Shuji? Deje sa niečo?“ Ozvalo sa starostlivo spoza stola. Shuji sa nepatrne pousmial a zavrtel hlavou.
„Nič. Všetko je v poriadku.“ Vstal a prešiel k Yuichimu. Oprel sa o hranu stola a sklopil zrak k zemi. „Len som si vravel, že by sme mohli ísť niekam na výlet. Ako kedysi.“ Svetlovlasý muž sa pousmial a stiahol si mladíka na nohy.
„Vieš, že teraz to nejde. Sľubujem, že keď sa program trocha uvoľní, tak vás všetkých zoberiem niekam na slnečnú dovolenku. Môžeš vybrať, kam budeš chcieť.“ Pousmial sa a pohladil Shujiho po tvári. Ten sa oprel do dotyku a nežne sa usmial. Chcel sa skloniť a pobozkať ho, ale Yuichi sa odtiahol. Dlhovlasý mladík si nešťastne povzdychol a vstal, aby sa presunul znova k svojej knihe. Yuichi si premeral tmavovláska starostlivým pohľadom a znova sa vrátil k svojej práci. Vedel, že sa Shuji trápi. Trápil aj seba, ale takto to bolo podľa neho správne. Samému sa mu nepáčilo, že im obom odopiera to, po čom túžia najviac, ale rozhodol sa tak už dávno a nechcel to porušiť.
Shuji sa prechádzal veľkou záhradou a premýšľal. Odolávať Yuichimu bolo čoraz ťažšie a bolo mu z toho celého nanič. Miloval ho a vedel, že Yuichi jeho tiež. Nechápal prečo to robí. Prečo ho stále odmieta. Od bazénu začul hlasný smiech. Otočil sa tým smerom a zbadal Juna, Takea a Katsua ako sa bláznia vo vode. Isao to všetko so smiechom pozoroval z lehátka. Seiji sedel kúsok od nich a objímal Keitara, ktorý si v bazéne močil nohy. Bol rád, že s tým konečne vyšli na svetlo sveta. Vyzerali obaja šťastne. Aj on by chcel byť v takom objatí.
„Čo tak smutne hľadíš?“ Ozval sa spoza neho známy hlas. Otočil sa a na tvári sa mu rozlial nadšený úsmev. Stál tam vysoký štíhly mladík s ryšavými vlasmi.
„Daisuke!“ S výkrikom sa mu hodil okolo krku. Daisuke mu prehrabol tmavé dlhé vlasy a veselo sa usmial.
„Tak povieš mi, čo tu tak smutne stojíš?“ Shuji sa trocha odtiahol a zahľadel sa do karamelových očí svojho najlepšieho kamaráta.
„Ale nič. Len som si uvedomil, aké krásne je byť milovaný.“ Pousmial sa smutne. Daisuke mu znova prehrabol vlasy.
„Ale veď ty si milovaný.“ Oboznámil ho s tým, čo všetci v dome vlastne vedeli. Shuji si povzdychol.
„Ja viem, ale nie je to ono.“ Znova sa zahľadel k bazénu. „Videl si tých nových? Sú takí šťastní a majú sa k sebe. A Seiji s Keitarom sa tiež konečne priznali a tak im to spolu svedčí.“
„Už som sa s nimi zoznámil a viem aj o Seijim a Keitarovi.“ Prikývol mladík a zahľadel sa tým istým smerom. „Vyzerajú naozaj šťastne, ale to môžeš byť aj ty. Stačí chcieť.“
„Ale ja chcem. To Yuichi zrejme nechce.“
„Shuji, ak niečo chceš, tak o to tvrdo bojuješ. Tak konečne začni bojovať.“ Povzbudzoval ho Daisuke a nežne ho pohladil po tvári. „Porozprávam sa s Yuichim, ak chceš.“ Tmavovlások na neho prekvapene pozrel a nepatrne prikývol. Daisuke sa usmial a znova ho objal.
„Kedy ste vlastne prišli?“ Spýtal sa tmavovlások, keď sa spolu vracali do domu.
„Asi pred hodinou. Yuuto ešte vybaľuje.“ Odpovedal s úsmevom Daisuke a otvoril mu dvere. Vošli do kuchyne a tam sa zarazili. Za stolom sedel vysoký chlapec s dlhšími hnedými vlasmi a pred sebou mal čokoládovú tortu, ktorú priniesla pani Hioshi. Lyžica v ruke a ústa od čokolády nasvedčovali tomu, že chlapec si tortu vychutnával už dlhší čas.
„Očividne už nevybaľuje.“ Zasmial sa Shuji a prešiel až k mladíkovi, ktorý sa pristihnuto ošil. „A ty si hovoríš prvotriedny model?“ Yuuto odložil lyžicu na podnos s tortou a zasmial sa.
„No a? Však nepriberám.“
„Hm. To je fakt.“ Zasmial sa Daisuke.
Všetci chlapci sedeli v jedálni. Bolo to už dva týždne, čo sa Daisuke a Yuuto vrátili a skoro tri, čo prišli do domu Katsu s Takeom. Yuichi ich všetkých zavolal, lebo im chcel niečo oznámiť a tak tam netrpezlivo sedeli a očakávali novinku.
„No, zavolal som vás sem, lebo vám chcem oznámiť, že o dva dni odchádzame na dovolenku.“ Usmial sa na prítomných. Mladíci zajasali.
„A kam pôjdeme?“ Opýtal sa ako prvý Seiji.
„To je prekvapenie. Iba si zbaľte veci. Všetko ostatné je vybavené.“ Oznámil im a zahľadel sa k Takeovi s Katsuom. „Vám dvom som vybavil pasy, lebo som si nebol istý, či ich máte.“ Katsu s Takeom prikývli a poďakovali. Vysvetlil im zhruba plán cesty a odišiel do jednej so svojich firiem. O dva dni už všetci sedeli v lietadle a nadšene diskutovali o dovolenke. Už zistili, že letia na nejaký malý ostrovček v Indonézií. Všetci sa tešili, len Shuji mal akúsi pochmúrnu náladu. Keď hovoril o výlete s Yuichim, myslel iba ich dvoch a nie celý dom. Ale bol rád, že sa všetci tešia a nechcel im to kaziť. Na ruke mu pristála iná a jemne ju stisla. Yuichi sa s jemným úsmevom otočil na tmavovláska.
„Si v poriadku?“
„Ale áno. Som len trocha nervózny z toho letu.“ Pousmial sa Shuji a vrátil pohľad k oknu. O pár hodín neskôr už všetci stáli na recepcií luxusného hotela. Katsu s Takeom žasli. Nikdy nič také nevideli. Bola to pre nich rozprávka, z ktorej sa nechceli už nikdy prebudiť. Ostatní sa nad ich nadšenými pohľadmi len pousmiali. Nebola to prvá dovolenka, na ktorej s Yuichim boli, ale stále si pamätali, aké to bolo pre nich. Ubytovanie bolo dokonalé. Boli to malé chatky na pláži s ratanovým nábytkom , slamenými slnečníkmi a výhľadom priamo na more. Bývalo sa v nich po dvoch a jedna pre troch. Bolo jasné, že Katsu s Takeom, Seiji s Keitarom a Shuji s Yuichim budú bývať spolu. Najväčší problém nastal s Junom. Toho si vzal nakoniec pod krídla Isao s Daisukem. Naoto s Ryuuem a Madoka s Yuutom na seba tak nejak ostali. Bolo už niečo po štvrtej a tak sa dohodli, že sa len vybalia a zídu sa pri najväčšej chatke, v ktorej bývali Isao a Daisuke.
Sedeli na malej terase pred chatkou spokojne debatovali pri poháriku. Po nádhernom západe slnka uložili Juna spať a užívali si horúcu noc. Popíjali miešané koktejli, ktoré pripravoval Keitaro zo zásob v minibare a preberali všetky možné témy. Jediný Shuji sedel sám v piesku a hľadel na hladinu mora. Prestával to všetko zvládať. Bolo toho na neho priveľa a jeho to čoraz viac ubíjalo. Tak veľmi by chcel, aby sa Yuichi konečne podvolil. Nešťastne si povzdychol, pokrčil kolená a hlavu si zložil na ne. Na pleciach mu pristáli čiesi ruky.
„No tak Shuji. Usmej sa trošičku.“ Snažil sa ho Daisuke trocha rozveseliť. Posadil sa k nemu z pravej strany a z ľavej sa posadil Isao.
„Hlavu hore.“ Objal ho okolo pliec bielovlások a povzbudivo sa na neho usmial. Čiernovlások si len znova povzdychol a oprel si hlavu o jeho rameno.
„Isao, ja už nevládzem.“ Bielovlások ho pohladil po vlasoch.
„Chápem ťa.“ Z diaľky to celé pozoroval Yuichi. Videl, že sa niečo deje, ale nechcel Shujiho trápiť ešte viac a tak sa radšej držal ďalej. Možno to tak nevypadalo, ale on sám bol už na dne. Bolo to čoraz ťažšie. Odpil si z pohára s vínom a povzdychol si. Vedľa neho sa posadil Daisuke.
„Ničíš ho.“ Vytkol mu. Yuichi po ňom zazrel, ale nakoniec si len znova povzdychol.
„Ja viem.“
„Tak s tým niečo rob.“ Ozval sa znova vyčítavo mladík.
„Rád by som, ale vieš, aké mám zásady. Neporuším ich predsa.“ Daisuke si povzdychol.
„Prepáč, ale si idiot.“
„Myslíš, že to neviem?“ Zazrel po ňom starší a znova upil z pohára. Víno mu už začínalo slušne stúpať do hlavy.
„Už dávnejšie som ti hovoril, že chcem z domu odísť a presťahovať sa do bytu v meste.“ Začal objasňovať svoj plán mladší. „A ak by to takto malo ísť ďalej a Shuji by sa mal trápiť, tak ho vezmem radšej k sebe.“
„Čože?“ Prekvapene po ňom pozrel Yuichi. Vedel, že Daisuke chce žiť sám a už mu aj kúpil byt, ktorý sa mu bude iste páčiť, ale aby odišiel aj Shuji? To sa mu ani v najmenšom nepáčilo. Asi to bolo od neho sebecké, ale chcel ho mať nablízku. Chcel byť stále s ním.
„Ničíte jeden druhého. Takto to bude lepšie.“
„Myslíš, že tým, že ho odo mňa odlúčiš mu pomôžeš?“
„Nie Yuichi. Ja dúfam, že ťa nahradím.“ S tými slovami vstal a odišiel za Shujim, ktorý sa už s lepšou náladou vracal medzi ostatných. Yuichi zostal zarazene hľadieť na svetlovláskov chrbát. To myslel vážne? Zamračil sa, keď videl ako sa Shuji spokojne necháva objímať od Daisukeho. Vstal, rozlúčil sa a odišiel do svojej chatky. Mal už síce slušne vypité, ale to mu nebránilo v tom, aby nevytiahol z minibaru ďalšiu fľašu. Neobťažoval sa s pohárom a napil sa rovno z nej. Posadil sa na posteľ a premýšľal. Nechcel Shujiho od seba pustiť, ale Daisuke mal pravdu. Ničil ho. Jeho samotného to bolelo, ale nevedel čo robiť. Možno...možno by bol s Daisukem šťastný. Rozhodne by bol šťastnejší viac ako s ním. Znova sa poriadne napil z fľaše, ktorú potom položil na nočný stolík a ľahol si na posteľ. Netrvalo dlho a alkohol v krvi ho uspal.
Ucítil na perách iné. Vedel čie sú. Bol to predsa jeho sen. Nesmelý bozk oplatil. Rukou doputoval do tmavých vlasov a pritiahol si osobu k ďalšiemu bozku. Shuji prekvapene zamrkal. Prišiel do izby asi hodinu po Yuichim. Videl ho ležať na posteli a neodolal túžbe ukradnúť si aspoň jeden jediný bozk. Opatrne k nemu pristúpil a sklonil sa nad ním. Prekvapilo ho, že sa mu dostalo odpovede. Bol to ako splnený sen. Zavrel oči a iba si užíval bozk, ktorý sa stále viac začal prehlbovať. V Yuichiho krvi bolo príliš veľa alkoholu a ani si neuvedomoval, čo práve robí. Stiahol tmavovláska na posteľ a pretočil sa nad neho. Shujiho ruky okamžite vystrelili a objali Yuichiho okolo krku. Ani jeden sa nedokázal vzdať tých dokonalých úst pred sebou. Bažili po blízkosti toho druhého. Yuichiho ruka zamierila nižšie, vyhrnula mladšieho tričko a pohladil ho po nahom boku. Shuji do bozku slastne vzdychol. To však Yuichiho prebralo z polospánku. Otvoril oči a zarazil sa v pohybe. Odtiahol sa a prekvapene sa zahľadel do sivých očí pred sebou. Rýchlo sa posadil na posteli a rukami si prehrabol vlasy.
„Ja...“ Nevedel, čo má povedať. Nechcel sa ospravedlňovať ani nič podobné, len proste chcel niečo povedať. Shuji nehybne ležal na posteli a dlaňou si zakryl oči. Chcelo sa mu plakať, kričať, utiecť...proste čokoľvek, čo by ho zbavilo toho hrozného pocitu, ktorý ho zvnútra zožieral. Myslel si, že Yuichi konečne zmenil názor, ale očividne to tak nebolo.
„Prepáč.“ Ani nevedel za čo sa ospravedlňuje. Z očí sa mu spustili slzy, ktoré nedokázal už viac zadržať. Yuichi sa prekvapene na chlapca otočil. Ten tón akým to povedal a trhané nádychy, boli jasným dôkazom toho, že chlapec plače. Chvíľu strnulo sedel, kým sa prebral zo šoku. Už videl, čo chlapcovi spôsobuje. Nikdy si nemyslel, že to je až tak vážne. Prisunul sa k nemu bližšie a opatrne tmavovláska objal.
„Prepáč...Ja...Nevedel som, že...Bože, Shuji, neplač. Prosím neplač.“ Nikdy nechcel, aby plakal. Trhalo mu srdce vidieť ho takého nešťastného. „Pšš, neplač.“ Snažil sa ho starší upokojiť. Shuji prekvapene zamrkal. Snažil sa upokojiť, ale Yuichiho náruč mu to neuľahčovala. Stúlil sa do klbka a nechal sa objímať.
„Shuji, ja ťa milujem, tak neplač. Áno? Neplač, prosím.“ Na tmavovláska to malo však opačný účinok. Rozplakal sa ešte viac. Yuichi už nevedel čo má robiť. Ako ho má upokojiť. Pevnejšie ho objal a stále mu opakoval, aby už neplakal. Trvalo veľmi dlho, kým sa chlapec konečne upokojil a zostal len nehybne ležať v Yuichiho náručí. Ten ho neustále hladil po chrbte a vlasoch. Sem tam mu vtisol do vlasov jemný bozk. Shuji sa trošičku odtiahol, aby sa mu zahľadel do očí. Boli stále rovnako krásne. Aj po tých rokoch, čo sa poznajú. Práve tie zvláštne medové oči toľko miloval. Prstami ho pohladil po tvári.
„Vyspi sa so mnou. Aspoň jeden jediný krát.“ Zašeptal k nemu úplne vážne.
Yuuto
Daisuke
Komentáre
Prehľad komentárov
Je jen málo lidí co dokážou napsat příběh s více postavami, tak aby jsme se v nich vyznali :)
Povídka se ti povedla a teším se na další :D
Re: páni...
(Neferet, 16. 8. 2013 11:56)veľmi pekne ďakujem :) som rada, že sa ti to páči :)
...
(Lilia, 14. 8. 2013 21:42)Yuichi nie je idiot. On je hovädo s korunou!!! Ten chlap ma neprestane udivovať. Vie, že jeho city sú opätované a predsa nič nerobí. Ja viem, že má svoje zásady, ale občas príde čas keď je nutné dané zásady porušiť. Hlavne keď vie, že Shujimu ubližuje. Zaslúžil by si pretiahnuť panvicou po hlave nech sa mu tam konečne rozsvieti!! Prepáč, ale totálne ma vytočil. Keď sa nespráva ako dement tak ho mám aj rada. Neviem sa dočkať ďalšieho dielu :)
Re: ...
(Neferet, 14. 8. 2013 22:58)Yuichi je proste človek, ktorý má rád pravidlá :) on je proste taký komplikovaný tvor :D
...
(Stella S-E, 13. 8. 2013 20:24)Myslel to Daisuke vážně s tím nahrazením nebo chtěl jen Yuiciho k něčemu dokopat, ted jsem fakt mimo :D tak nenapínej a přidej co nejdřív další dílek, hodně mě zajímá pokračování, a co Yuichi řekne na Shuichiho žádost :)
páni...
(kimi, 15. 8. 2013 22:29)