YŠ - Daisukeho túžba 6.
Kano chvíľu premýšľal nad tým, čo sa práve dozvedel. Teraz to už dávalo zmysel. Daisukeho odmietavosť a tajnosti okolo ich vzťahu. Konečne už vedel na čom si stojí. Rýchlo vstal, schmatol kľúče od auta a vybehol von. Nasadol a čo najrýchlejšie vyrazil k Yuichiho vile. Ani si nevšimol, že po ceste minul Isaovo auto, ktorý sa len sám pre seba chápavo usmial. Netrvalo dlho a parkoval pri cieli. Bolo už dosť hodín a preto sa len potichu ako zlodej vplížil dovnútra. Na chodbe však ostal zarazene stáť. Netušil, v ktorej z izieb je Daisuke.
„Do čerta.“ Zamrmlal si pre seba a premýšľal. Bude sa musieť spoľahnúť na inštinkt. Vedel, v ktorých izbách spia ostatný chlapci a to zužovalo výber. Určite to bude na poschodí. Potichu vyšiel schody a premýšľal, ktorým smerom sa vydať.
„Čo tu strašíš?“ Ozvalo sa za ním pobavene. Kano vydesene nadskočil a otočil sa. Za ním stál vysmiaty Isao.
„To mi už nerob. Skoro som dostal infarkt.“ Povzdychol si tmavovlasý. „No, tak nejak neviem, kde má Daisuke izbu.“
„Podkrovie. Dvere na konci chodby.“ Poradil mu bielovlások a otočil sa k odchodu.
„Ďakujem.“ Rýchlo k nemu ešte Kano prehodil a vydal sa správnym smerom. Netrvalo dlho a stál pred Daisukeho dvermi. V momente keď chcel zaklopať, sa dvere otvorili a objavila sa v nich nešťastná tvár mladšieho. Prekvapene sa zarazil, keď zbadal Kana. Nemohol spať a chcel si zájsť pre mlieko s medom. Kano na neho len chvíľu hľadel, kým sa konečne prebral.
„Ahoj.“ Usmial sa na neho.
„A-ahoj.“ Odpovedal mu roztrasene mladší. „Čo tu robíš?“ Kano sa trochu zamračil. Znelo to, akoby ho tam mladík nechcel.
„Mám odísť?“ Daisuke sa zarazil.
„Ja...Nie.“ Sklopil pohľad k zemi a odstúpil od dverí. „Poď dnu.“ Kano ho mlčky poslúchol. Vošiel do izby a rozhliadol sa. Izba bola veľká a vkusne zariadená. Otočil sa na Daisukeho, ktorý ticho stál opretý o zavreté dvere, s pohľadom sklopeným k zemi.
„Hovoril som s Isaom.“ Prerušil ticho ako prvý. Daisuke sebou nepatrne trhol.
„O čom?“
„O tebe.“ Mladík sa nepríjemne ošil a zdvihol pohľad k staršieho tvári.
„A čo ti povedal?“ Nedával na sebe poznať, že ho to rozhodilo.
„Všetko.“ Odpovedal Kano a pristúpil až k nemu. „Úplne všetko.“ Daisuke znovu sklopil pohľad k zemi.
„Aha.“ Šepol len. Kano ho pohladil po tvári a prinútil ho pozrieť mu do očí.
„Prečo si mi to nepovedal?“ Mladší chvíľu hľadel do tých nežných očí, kým od Kana odstúpil a prešiel k posteli, na ktorú sa posadil.
„Nechcel som, aby si to vedel.“ Kano si povzdychol.
„Ale prečo?“
„Pretože som nechcel, aby si ma ľutoval. Stačí, že už vieš, čím som bol, než ma objavil Yuichi.“ Zašeptal nešťastne mladík.
„Čo to s tým má spoločné?“ Rozhodil rukami starší.
„Všetko.“ Rozhorčil sa mladší a vstal. „Nie som nič viac, len predajný tovar. Tej nálepky sa do smrti nezbavím. Už to je ponižujúce. A ty o tom vieš. Nechcel som, aby si vedel, že sa ku ešte aj tak chovali. To, čo pre mňa robí Yuichi si nezaslúžim. Ani teba si nezaslúžim. Som nikto. A nikým aj ostanem.“ Do očí sa mu tlačili slzy, ale statočne ich držal v sebe.
„Daisuke, to...“ Kano ho chcel upokojiť, ale hneď bol prerušený.
„To, čo urobil Daniell, bolo hrozné, ale chápal som to. Dozvedel sa, kto som. Neviem ako a ani kedy, ale vedel to. A ja som to s pokorou prijal, pretože som v tom nevidel nič zlé. Bol som a stále som bezcenný.“
„Dosť!“ Prerušil ho Kano a pribehol až k nemu. Pevne ho objal a pohladil po chrbte. „Dosť. Prestaň s tým.“ Daisuke len nehybne stál. „Ty nie si bezcenný. Už nikdy tak o sebe nehovor.“
„Ale...“ Chcel sa mladší ohradiť, ale nedostal príležitosť. Kano ho umlčal nežným bozkom. Aj keby Daisuke veľmi chcel, nedokázal by ho odstrčiť. Obtočil mu ruky okolo krku a láskyplne mu bozk opätoval.
„Ty nie si nikto.“ Zašeptal mu do pier Kano. „Mne je jedno, kým si bol. Pre mňa je dôležité, kým si teraz. Si človek, ktorého milujem. Si Daisuke.“ Pohladil ho po tvári a znova sa sklonil k jeho perám. „Môj Daisuke.“ Mladší nechcel plakať, ale po tých slovách, to nešlo zastaviť. Vodopád sĺz zmáčal staršieho košeľu a tiché vzlyky sa tlmili o hrudník, do ktorého Daisuke zaboril tvár. Nechal sa pevne objímať a hladiť. Tak dlho všetko v sebe dusil. Tváril sa silne kvôli ostatným. Kvôli Yuichimu, ktorý ho chránil. Kvôli Shujimu, ktorý sa ho snažil utešiť. Kvôli Isaovi, ktorý sa o neho staral. Aj kvôli iným, ktorý mali o neho strach. Nechcel im robiť starosti a tak mlčal. Tú vojnu, ktorá sa v ňom odohrávala, vždy maskoval za úsmev. A všetci boli šťastný a spokojný. Okrem neho. A potom prišiel Kano a za pár týždňov mu rozbil jeho obranný mechanizmus. Prebudil v ňom túžbu byť šťastný. Byť šťastný s ním. Postupne sa začal upokojovať. Zahľadel sa Kanovi do očí.
„To je také zlé, že ťa milujem, keď plačeš?“ Snažil sa starší odľahčiť situáciu s úsmevom. Daisuke sa pousmial. Presne také niečo od neho čakal.
„Si idiot.“ Zašeptal k nemu a privlastnil si jeho pery. Kano sa do bozku usmial.
Yuichi prišiel na obed z agentúry. Hľadal svoje milované šteniatka. Pár z nich našiel stáť pri okne s pobaveným úsmevom.
„Ahojte. Čo takého vidíte?“ Pozdravil ich a prešiel k nim, aby tiež vykukol von. Prekvapene ostal stáť. V záhradnom altánku sa odohrávala zaujímavá scéna. Na zábradlí sedel Daisuke a objímal okolo krku Kana, ktorý pred ním stál a držal ho, aby nespadol. Bozk, ktorý sa tam práve odohrával, vyzeral celkom vášnivo.
„Ehm....Uniklo mi niečo?“ Poškrabal sa prekvapene vo vlasoch. Isao sa na neho usmial.
„Nič podstatné.“
„Aha. Tak je to v poriadku.“ Pousmial sa a znova sa zahľadel k dvojici v altánku. „Vyzerá to tam dosť horúco.“
„Uzatvárame stávky, za ako dlho si to tam rozdajú.“ Rozosmial sa Seiji.
„No, ak budú takto pokračovať, tak to bude tak do desiatich minút.“ Zasmial sa Yuichi a všetci sa k nemu pridali. V altánku sa od seba na chvíľu oddialili pery.
„Sledujú nás.“ Usmial sa Kano a nežne ho pobozkal na špičku nosa.
„A?“ Usmial sa na neho Daisuke.
„Nevadí ti to?“ Pohladil ho po tvári starší.
„Je mi to fuk.“ Odvetil mladší a znova si ho pritiahol do bozku. Kano sa usmial. Keď fuk, tak fuk.
:D
(sasa, 10. 10. 2014 22:09)