YŠ - Daisukeho túžba 4.
V Daisukeho posteli sa zavrtela postava. Tmavé vlasy vykukli spod prikrývky. Kano sa ospalo zahľadel na budík. Bolo niečo po deviatej. Prehrabol si vlasy a otočil sa na postavu, stále spiacu vedľa neho. Usmial sa a pohladil Daisukeho po tvári. Boli spolu už viac ako mesiac a Kano nemohol byť šťastnejší. Jediné, čo mu vadilo bolo, že Daisuke stále trval na tom, aby ich vzťah zostal utajený. Nechápal to a kedykoľvek sa o tom chcel porozprávať, Daisuke rýchlo zmenil tému alebo sa všemožne vyhováral. Pochopil však, že ak to nebude rešpektovať, Daisukeho stratí. A to nechcel. Nevedel, kedy sa to stalo, ale zamiloval sa do neho. Tie karamelové oči boli proste neodolateľné. Daisukeho viečka sa zachveli. Otvoril oči a rozospato sa rozhliadol.
„Dobré ráno.“ Usmial sa na neho starší a nežne ho pobozkal na čelo. Daisuke sa spokojne usmial.
„Dobré ráno. Koľko je hodín?“
„Asi pol desiatej. Pokojne ešte lež. Dnes máme obaja voľno.“ Pohladil ho starší po vlasoch a vstal, aby sa mohol obliecť.
„Tak prečo vstávaš?“ Usmial sa mladší a viac sa zababušil do prikrývky.
„Pretože niekto nám musí ísť urobiť raňajky.“ Sklonil sa k nemu a pobozkal ho na tvár. Odišiel do kuchyne a premýšľal, čo pripraviť. Nakoniec sa rozhodol pre praženicu. Dal sa do príprav, keď pri dverách zazvonil zvonček. Prešiel k dverám a otvoril. Dovnútra vbehol vysmiaty Jun a za ním vošiel Isao s Naotom.
„Ahoj.“ Pozdravil bielovlások a ospravedlňujúco sa usmial. „Prepáč, že sme sem tak vpadli, ale Jun nám nedal pokoj.“
„To je v pohode. Poďte ďalej.“ Rozosmial sa Kano.
„Kde je Daisuke?“ Pribehol k nemu Jun a smutne na neho pozeral.
„Ešte leží v posteli. Mal by si ho ísť zobudiť.“ Prehrabol mu starší vlasy a mrkol na neho. Jun sa okamžite so smiechom rozbehol k Daisukeho izbe. Vbehol dovnútra a podľa Daisukeho hlasného smiechu mu skočil do postele. Naoto s Isaom sa usadili na pohovku.
„Dáte si niečo?“
„Nie, vďaka. Už sme raňajkovali.“ Usmial sa na Kana Naoto. Do miestnosti vošiel vysmiaty Daisuke a v náručí držal Juna.
„Ahojte.“ Pozdravil prítomných a posadil sa aj s Junom do kresla.
„Ahoj.“ Usmial sa na neho Isao. „Prepáč, že sme ťa tak prepadli, ale Jun nás stále otravoval s tým výletom, čo si mu sľúbil.“
„To je v poriadku. Aj tak som sa chcel za vami zastaviť.“ Pousmial sa zhovievavo na ostatných a otočil sa k Junovi. „A kam by si naša potvorka priala ísť?“ Junovi zažiarili oči.
„Do zoologickej záhrady!“ Vykríkol nadšene. „Majú tam malú žirafu.“ Všetci sa rozosmiali.
„Dobre. Tak teda zoologická záhrada.“ Otočil sa na ostatných. „Pôjdete s nami?“ Isao zavrtel hlavou.
„Nemôžeme. Musíme ísť za Yuichim do agentúry. Nastali tam nejaké problémy.“
„Dobre. Privezieme ho potom rovno do vily.“ Prikývol Daisuke chápavo. Vedel, že poslednú dobu sú v agentúre stále problémy, kvôli Yuutovi a jeho foteniam.
Jun nadšene behal od jedného výbehu k druhému. Dôležito Kanovi aj Daisukemu vysvetľoval, aké zvieratá sa v nich nachádzajú a kde sa vyskytujú. Daisuke ho s úsmevom počúval a chválil ho, aký je šikovný, keď si všetko pamätá. Kano to len mlčky pobavene pozoroval. V jednu chvíľu chcel Daisukeho vziať za ruku. Ten sa rýchlo odtiahol a zamračil sa.
„Čo to robíš?“ Zašeptal k nemu výhražne. Kano si povzdychol.
„No tak, Dai. Sme predsa už spolu dosť dlho. Prečo sa tomu tak strašne brániš?“
„Proste ešte nechcem, aby to vedeli.“ Sklopil pohľad mladší.
„Ale teraz tu nikto nie je.“ Ohradil sa nešťastne Kano a rozhodil rukami.
„Je tu Jun.“
„Tak mu povieme, že sme len dobrý kamaráti. On to predsa ešte nepochopí.“
„Prečo to nedokážeš rešpektovať?“ Zastavil mladší a nešťastne sa zahľadel na tmavovláska.
„Zlato, ja to rešpektujem, ale pochop ma.“ Podišiel k nemu a pohladil ho tvári. „Proste len chcem, aby všetci videli, aký sme šťastný.“ Daisuke sa od jeho ruky odtiahol.
„Nestačí ti, že som s tebou? Musia to vedieť všetci?“
„Čo ti na tom tak vadí? Veď o nič nejde. Či áno?“ Spýtal sa už mierne naštvane starší. Daisuke sa na neho nešťastne otočil. Chcel odpovedať, ale pribehol k nim Jun.
„Bolia ma nôžky. Pôjdeme už domov?“ Uprel na oboch šteňacie oči. Bol fakt, že tam už strávili niekoľko hodín. Daisuke sa na neho usmial.
„Chceš už ísť?“ Jun prikývol. „Dobre. Tak pôjdeme.“ Kano po Daisukem sklamane pozrel. Možno to nie je obojstranné a preto to chce tajiť. Proste si užiť a nechať tak. A nikto sa nič nedozvie. Mlčky všetci traja nasadli do auta a vydali sa smerom k vile. Daisuke nešťastne hľadel z okna a Kano zamračený pohľad upieral k ceste. Netrvalo dlho a stáli pred Yuichiho vilou. Hneď ako auto zastavilo, Daisuke rýchlo vystúpil a otvoril zadné dvere. Vzal do náručia Juna, ktorý medzitým po ceste zaspal, a aj s ním sa vybral k dverám. Kano ich rýchlo predbehol a dvere otvoril. Preniesli chlapca do jeho izby a uložili ho do postele. Potichu vyšli a zavreli dvere.
„Ahojte.“ Pozdravil s úsmevom Yuichi, ktorý sa vrátil z agentúry.
„Ahoj.“Ozvalo sa zborovo od oslovených.
„Tak aký bol výlet?“ Vyzvedal s úsmevom a spolu prešli do obývačky.
„Fajn. Jun nás poučil o všetkých zvieratách.“ Usmial sa Daisuke a strelil pohľadom po stále sa mračiacom Kanovi.
„Zostanete na večeru?“
„Asi by som radšej šiel domov. Som uťahaný.“ Ozval sa nespokojne Kano.
„Ale prosím ťa. Oddýchnuť si predsa môžete aj tu.“ Usmial sa na neho Yuichi a vzal ho okolo pliec. „Len zostaňte. Pani Hioshi nám varí niečo dobré.“ Kano si povzdychol. Chcel doriešiť rozhovor s Daisukem.
„Fajn. Zostaneme.“
„Výborne. Tak si zatiaľ oddýchnite. Ja musím ešte trochu pracovať.“ Usmial sa znova Yuichi a nechal ich osamote. Daisuke nešťastne sedel v kresle a hľadel do zeme. Nervózne sa hral s rukávom trička a čakal. Vedel, že ich rozhovor neskončil. Na to poznal Kana až príliš dobre. Nemal rád nedokončené rozhovory.
„Nič mi nechceš povedať?“ Ozval sa starší prísne. Daisuke sebou trhol. Ešte u neho nepočul taký vážny tón.
„A čo chceš počuť?“ Odpovedal potichu. Kano si povzdychol a prehrabol si tmavé vlasy.
„Ty to nechápeš? To nie je o tom, čo chcem počuť.“
„A o čom to je?“ Postavil sa podráždene Daisuke. „Neustále tu hovoríš, že ja to nechápem. Ale to ty nič nechápeš. Proste ešte nie je ten správny čas. Prečo to jednoducho nenecháš tak? Sme spolu. Vieš to ty, viem to ja a to je hlavné.“
„Spolu?“ Zavrčal potichu Kano a zazrel po mladšom mladíkovi. „Daisuke, ja sa ťa nesmiem ani dotknúť pokiaľ je niekto v našej prítomnosti. A to je väčšina času. Nevenuješ mi ani len letmý pohľad. Ani úsmev.“
„Ale venujem ti všetok svoj voľný čas. To ti nestačí?“ Zvýšil mierne hlas mladší a sklamane na Kana hľadel. Myslel si, že to chápe. Že proste počká. Očividne sa zmýlil. Kano sklopil pohľad k zemi. Nestačilo mu to. Myslel si, že áno, ale nedokázal takto žiť. Miloval Daisukeho, ale akú to malo cenu, keď Daisuke očividne váhal.
„Daisuke, ja...ja proste od vzťahu očakávam viac. Nechcem sa skrývať.“ Zahľadel sa na skľúčeného mladíka. „Chcem, aby každý vedel, ako veľmi ťa milujem.“ Daisuke stuhol. Miluje? Nikdy otvorene nehovorili o citoch. Uhol pohľadom do strany a mlčal. Kano si povzdychol.
„Ty to očividne nechceš, tak načo si ubližovať ešte viac.“ Rýchlo odišiel, než stihol Daisuke čokoľvek povedať. Ten za ním síce vybehol, ale bolo už neskoro. Videl iba odchádzajúce auto. Nešťastne hľadel za strieborným BMW a povzdychol si. Toto nechcel. Stratil osobu, s ktorou mohol byť konečne šťastný.
„Daisuke?“ Mladík sebou vydesene trhol. Spoza rohu vyšiel Isao so starostlivým výrazom. „Si v poriadku?“ Prešiel až k nemu a skúmavo si ho prezrel. Daisuke sa snažil usmiať, ale nešlo mu to.
„Ehm, som v pohode. Trošku unavený.“ Neveril mu. Poznal ho lepšie, než si myslel, ale nerozoberal to. Počul ich hádku. Vedel, čo sa dialo a rozhodol sa to dať dokopy. Ale to nešlo u Daisukeho. Musel v prvom rade hovoriť s Kanom.
„Poď. V chladničke som videl Sacherovu tortu a pani Hioshi nám urobí kávu.“ Usmial sa na mladíka Isao a odviedol ho dovnútra.
Kano ležal na pohovke v obývačke a premýšľal. Bolo už dosť neskoro a Daisuke sa stále nevracal. Vozil sa po meste niekoľko hodín. Vždy ho to upokojovalo. Chcel to s Daisukem ešte prebrať, ale svoj názor nechcel meniť. Miloval ho, ale chcel ho milovať so všetkým čo k tomu patrí. Nechcel sa skrývať po tmavých kútoch len preto, aby ho mohol pobozkať či len pohladiť. Zo začiatku to bolo fajn a chápal to, ale boli už spolu dosť dlho nato, aby sa o tom ostatný dozvedeli. Veď predsa o nič nešlo. Zahľadel sa na hodiny. Bolo desať večer a Daisuke ešte stále nebol doma. Zamračil sa. Niečo nebolo v poriadku. Vzal zo stola telefón a chystal sa zavolať do vily, keď zazvonil zvonček pri dverách. Odložil znova telefón na stôl a vstal, aby mohol otvoriť. Za dverami stál Isao.
„Ahoj. Potrebujem s tebou hovoriť.“ Prešiel hneď k veci bielovlások a vošiel dovnútra. Kano na neho prekvapene hľadel.
„Deje sa niečo?“
„Ide o Daisukeho.“ Isao sa posadil do kresla a zamračil sa. Kano na neho vydesene pozrel.
„Stalo sa mu niečo? Ešte nie je doma. Chcel som práve volať...“
„Je v poriadku. Nemusíš sa báť. Ostal spať vo vile.“ Prerušil ho hneď mladík a povzdychol si. „Poobede som vás počul.“ Kano sa upokojil a posadil sa na pohovku.
„Čo všetko si počul?“
„Všetko.“ Kano prikývol na znak pochopenia.
„A čo mi k tomu povieš?“ Spýtal sa zvedavo.
„Najprv sa ťa musím na niečo spýtať.“
„Tak do toho.“
„Si si istý, že ho miluješ?“ Kano po ňom nepekne zazrel.
„Prečo by som si tým nebol istý?“
„Proste to musím vedieť predtým, než ti zverím isté tajomstvo.“ Stál si za svojím pevne bielovlások. „Tak? Miluješ ho?“ Kano si ho skúmavo prezrel. Netušil, čo to má znamenať.
„Samozrejme, že áno.“ Isao sa usmial. „Kam tým mieriš?“
„Povedal ti Daisuke, prečo to chce tajiť?“
„Hovoril, že nie je ten správny čas.“ Zamyslel sa Kano na chvíľu. „Nedáva to zmysel.“
„Hovoril ti niekedy o minulosti?“ Kano spozornel.
„O minulosti? Myslíš predtým, než ho našiel Yuichi?“ Isao sa pousmial.
„Nie. Myslím minulosť spred dva a pol roka.“
„Nechápem.“ Zamračil sa tmavovlasý. „Ako to súvisí?“ Isao sa zhlboka nadýchol.
„To hneď pochopíš.“
joj
(sas, 30. 4. 2014 21:06)