Láska k hriechu - Kapitola druhá
Červenovlasý mladík sedel na barovej stoličke a ležérne sa opieral o barový pult. Dlhé vlasy mal spletené do copu a na sebe mal biele tričko s krátkym rukávom , cez ktoré mal prehodenú čiernu vestu. Na tvári mu hral jemný úsmev a v očiach mal šibalské iskričky. Jeho zrak sa upieral na čiernovlasého barmana, ktorý pobehoval od zákazníka k zákazníkovi. Konečne sa na chvíľu zastavil a postavil sa pred červenovláska.
„Dnes si nejaké pokojný, Ranku. Nemáš náladu provokovať?“ Usmial sa na neho čiernovlások.
„Dnes mám chuť provokovať iba teba.“ Odpovedal s úsmevom mladík a mrkol na barmana pred sebou. „Pokiaľ viem, tak máš za chvíľku po službe. Čo tak si zájsť niekam na neskorú kávu?“ Navrhol červenovlasý s úsmevom a podoprel si hlavu rukou.
„Netuším, ako si zistil, že už končím, ale máš pravdu. A nie, ďakujem. Ja kávu nepijem.“ Čiernovlasý presne vedel, o čo Rankuovi ide. Ale vedel aj to, že to nesmie urobiť.
„Tak si dáš čaj. No tak, Sinis. Nebuď labuť.“ Trval si na svojom mladší. Chcel ho. Proste ho chcel a musel ho mať.
„Ranku, prestaň s tým. Dobre vieš, že odpoveď bude nie.“ Zamračil sa mierne Sinis. Nemohol mu povedať, prečo to odmieta. On sám by chcel ísť. Na kávu, čaj alebo aj bolehlavový odvar. Bolo mu to jedno. Šiel by s ním na kraj sveta, ale nemohol. Ranku sa zamračil. Nemal rád, keď ho niekto odmietal. Nestávalo sa mu to. Kým nestretol Sinisa, nestalo sa mu to nikdy.
„Fajn. Ako myslíš. Šancu si mal.“ Mykol mladší plecami a urazene vstal. Vzal si veci, zaplatil a vydal sa k autu. Už bolo niečo po polnoci a ulice boli tiché a tmavé. Spoza rohu vyšiel muž. Ranku sa zastavil. Poznal ho. Bol s ním pár krát pred pár týždňami. Muž hneď ako zbadal Rankua, vydal sa k nemu. Ranku cúvol. Porozhliadal sa dokola, ale nikde nikoho nebolo.
„Si to ty. Láska, prečo predo mnou cúvaš?“ Prehovoril neznámy a natiahol k nemu ruku. Ranku znova cúvol.
„Nechajte ma na pokoji. Netuším, o čom hovoríte.“ Zavrtel hlavou mladík. Mužovi na tvári stvrdli rysy. Natiahnutú ruku pripažil k telu a zovrel ju v päsť.
„Tak ty netušíš? Netušíš?!“ Pribehol až k nemu a bolestivo mu stisol ruku. „Si môj! Patríš mi.“
„Au. To bolí. Pustite ma. Prosím.“ Zafňukal mladík nešťastne. Bol síce hriechom, ale jeho telo bolo ľudské. Bol proste len obyčajný osemnásť ročný chlapec. Nemohol sa brániť dospelému mužovi.
„Nie. Už nikdy ťa nepustím. Si môj. Rozumieš? Si len a len môj!“ V ten moment čosi alebo skôr ktosi muža od Rankua odhodil. Mladík sa zosunul k zemi a trel si boľavé miesto. Vzhliadol. Nad ním stál Sinis a ustaraným pohľadom si ho premeriaval.
„Si v poriadku?“ Spýtal sa a kľakol si k nemu. Ranku len prikývol.
„Nedotýkaj sa ho! Je môj!“ Ozval sa spoza Sinisa výkrik. Ten sa otočil a tesne sa vyhol mužovej pästi. Nohou mu podkopol tie jeho a vrhol sa na neho. Dvoma dobre mierenými ranami ho dostal do bezvedomia. Keď si bol istý, že už nehrozí nebezpečenstvo, vstal a prešiel k mladíkovi, sediacom na zemi. Triasol sa strachom. Nepamätal sa, že by sa mu niečo takéto niekedy stalo. Sinis sa k nemu zohol.
„Poď. Nemôžeš sedieť na tej studenej zemi.“ Zašeptal k nemu a objal ho okolo pliec, aby mu pomohol zdvihnúť sa. Ranku sa o neho oprel.
„Bál som sa, že mi ublíži.“ Zašeptal k nemu nešťastne.
„Ja viem. Už je dobre.“ Pohladil ho Sinis po vlasoch. „Poď. Bývam kúsok odtiaľto.“ Ranku len prikývol. Viac menej ani nevedel, čo mu Sinis hovorí. Šli naozaj krátko. O pár minút už stáli pred dverami do Sinisovho bytu. Čiernovlasý barman rýchlo odomkol dvere a pustil mladíka dovnútra. Ten sa konečne trochu prebral z letargie a rozhliadol sa. Jeden veľký otvorený priestor. Obývačka spojená s kuchyňou a spálňa ležérne oddelená bielym paravanom, ktorý bol zdobený čiernymi ornamentmi. Veľké okná a dvere na balkón na jednej strane a na druhej dvere, ktoré viedli zrejme do kúpeľne. Celý interiér bol ladený do bielo čiernej. Ranku žasol. Nečakal by od Sinisa takýto byt.
„Páči sa ti?“ Usmial sa na neho čiernovlasý, ktorý ho dovtedy ticho pozoroval. Ranku sa na neho otočil a usmial sa.
„Krásny. Nečakal som niečo také.“
„No, mám tu trošku neporiadok.“ Prehrabol si starší vlasy a vzal z pohovky pohodené košele. Otočil sa ku kúpeľni a tam ich hodil do práčky.
„To je v poriadku.“ Usmial sa znova mladík a posadil sa na bielu koženú pohovku.
„Dáš si niečo? Mám tu vodu, nejaký džús a kolu. Ale asi ťa sklamem, alkohol doma neskladujem.“
„Voda bude fajn. Ďakujem.“ O chvíľu pred ním pristál pohár s vodou a vedľa neho sa usadil čiernovlasý barman.
„Povieš mi, kto bol ten chlap?“ Premeral si ho starostlivo. Tušil to, ale chcel to počuť od neho. Ranku sa nervózne ošil. Sinis síce vedel, že Ranku nie je svätý, ale povedať nahlas, že spáva s každým na počkanie, bolo niečo iné. Aj keď bol hriechom a nemal by sa za niečo také hanbiť, pred Sinisom to proste bolo z nejakého nevysvetliteľného dôvodu divné priznať.
„Ja...No...A nie je to jedno?“ Zašeptal k čiernovláskovi potichu. Ten si prehrabol vlasy.
„Ranku, ja viem kto si.“ Povedal ticho a zahľadel sa na mladíka. Ten k nemu vzhliadol.
„Ako kto som? Som Ranku. Proste len Ranku.“ Povedal nervózne.
„Si smilstvo.“ Odpovedal pevne starší. Ranku na neho vytreštil oči.
„Čo?“
„Nemusíš to tajiť. Viem to.“ Povzdychol si čiernovlások. „A viem aj o ostatných.“
„To je hlúposť. Ako ťa také niečo mohlo napadnúť?“ Rozosmial sa trochu hystericky mladík.
„Ten fialovovlasý je pýcha. Modrovlasý a blonďák – lenivosť a lakomstvo. Zelenovlások je závisť. Mám pokračovať?“ Usmial sa na neho šibalsky. Ranku sa zarazil. Očividne nebolo treba niečo tajiť.
„Ako si na to prišiel? To nie je možné.“ Zavrtel hlavou červenovlások.
„Raz ti to poviem, ale teraz ešte nie.“ Povzdychol si starší. „Ešte na to nie si pripravený.“ Mladší sa zamračil.
„Ako to myslíš?“
„Proste to nechaj tak. Sľubujem, že keď príde ten správny čas, tak ti to poviem.“ Usmial sa na neho starší a pohladil ho po vlasoch. Mladší sa k jeho ruke pritúlil. Akoby tá ruka k nemu proste patrila. Akoby tam bola odjakživa. Sinis ho nežne pohladil po tvári.
„Si to najkrajšie, čo som za svoj život videl.“ Usmial sa na neho a ruku od neho odtiahol. Ranku sa na neho zahľadel. Prisunul sa k staršiemu bližšie a objal ho okolo krku.
„Ďakujem.“ Pousmial sa. Často počúval, aký je krásny a podobné veci, ale nikdy to neznelo tak úprimne, ako od tohto človeka. Sinis ho pohladil po chrbte a usmial sa.
„Už je neskoro. Môžeš tu dnes prespať. Ja sa vyspím na pohovke.“ Zašeptal k nemu a odtiahol ho od seba. Ranku na neho nechápavo hľadel. Povzdychol si.
„To je v poriadku. Auto mám kúsok. Pôjdem domov.“
„Ranku. Je vážne neskoro. Nechcem, aby sa ti niečo stalo.“ Zavrtel hlavou starší. „Proste tu dnes prespíš. Nič sa nedeje.“ Ranku sa pousmial.
„Tak dobre. Ale nemôžem ťa vyhodiť z postele.“
„Mne to nevadí.“ Usmial sa na neho čiernovlások a vstal. „Ak sa chceš osprchovať, kúpeľňa je tam. V skrinke sú čisté uteráky. A dám ti niečo na spanie.“ Prešiel k skrini pri stene a vytiahol svoje čierne tričko. Ranku v ňom bude síce plávať, ale na spanie mu bude ideálne. Podal mu ho. Mladší s úsmevom vstal a zmizol v kúpeľni. O pár minút vyšiel oblečený v tričku, ktoré mu siahalo do pol stehien a uterákom si sušil vlasy. Sinis na sucho prehltol. Radšej si vzal veci na spanie a tiež zmizol v kúpeľni. Na pohovke už bol nachystaný vankúš s prikrývkou. Mladík prevesil mokrý uterák na stoličku a chvíľu zaváhal. Nakoniec si ľahol na pohovku a prikryl sa. O chvíľu na to, z dverí kúpeľne, vyšiel Sinis iba v boxerkách a tmavom tielku. Zarazil sa.
„Ranku?“ Ten sa však tváril, že spí. Sinis pristúpil k nemu a kľakol si. Opatrne ho pohladil po vlasoch a usmial sa.
„Keby si len vedel.“ Zašeptal a povzdychol si. Prešiel k posteli a ľahol si. Netrvalo dlho a zaspal. Ranku otvoril oči. Čo to malo znamenať? To jediné mu prebehlo mysľou. Chvíľu len nehybne ležal a premýšľal nad tým. Keď si všimol, že Sinis zaspal, vstal a prešiel k jeho posteli. Opatrne, aby ho nezobudil, nadvihol prikrývku a pomaly si poď ňu vliezol. Opatrne sa k Sinisovi pritúlil. Ten sa v spánku zavrtel. Prehodil cez neho ruku a pritiahol si ho k telu. Ranku sa pousmial.
„Ale teraz už spi.“ Zašeptal k nemu čiernovlások so zatvorenými očami a pousmial sa. Ranku sa zarazil.
„Ehm, bola mi zima.“ Zašeptal k nemu na svoju obhajobu.
„Pšt. Spi.“ Utíšil jeho výhovorky starší a viac si ho pritiahol do náručia. Ranku sa k nemu viac pritúlil a usmial sa. Už dávno sa mu takto krásne neležalo.
Bolo niečo po osmej. Ranku sa nenápadne vytratil zo Sinisovho bytu. Nechcel ho budiť a musel ísť domov. S širokým úsmevom vystúpil z auta a vošiel do tichého domu. Pomaly prechádzal chodbou ku kuchyni, kde si nalial jahodový džús.
„Kde si bol, Ranku?“ Ozval sa od dverí hlas. Ranku vydesene nadskočil. Otočil sa a zbadal Kiburiho, ktorý sa opieral o rám dverí.
„Vydesil si ma.“ Pousmial sa mladík. „Ako vždy. Pracoval som.“ Kiburi sa zamračil a zahľadel sa na Rankuov rubínový náramok.
„Tak prečo nežiariš?“ Spýtal sa starší a pozorne si červenovláska premeral.
„Nedarilo sa mi.“ Mykol Ranku plecami a odpil si z pohára.
„Si najkrajší hriech, aký kedy po zemi od jej vzniku chodil. Vážne si myslíš, že ti uverím, že sa ti nedarilo? Bol si celú noc preč a nenašiel si jediného človeka, ktorý chcel smilniť? Nebuď smiešny, Ranku.“ Zamračil sa na neho ešte viac starší a skrížil si ruky na prsiach. Ranku sa zarazil.
„O čo ti ide? Prečo ma vypočúvaš?“
„Pretože z teba cítim človeka, ale ty tvrdíš, že sa ti nedarilo. Pretože viem, že si s niekym bol, ale náramok ti nežiari. Pretože si túto noc neurobil to, čo si mal.“ Ranku sa zamračil. O čo mu preboha ide?
„Prestaň s tým. Nie som tvoj otrok. Nemôžeš mi kázať kedy a čo mám robiť.“
„Mýliš sa Ranku. Ty si otrokom.“ Kiburi prešiel až k nemu a zahľadel sa mu do očí. „Si otrokom svojho hriechu. Živý ťa. A ak chceš prežiť, musíš sa ním živiť. Keď to robiť nebudeš, tvoja existencia zmizne a ty umrieš. A dobre vieš, že nás po smrti nič nečaká. Nemáme právo na posmrtný život. Sme hriechy.“ Ranku si povzdychol. Kiburi mal pravdu.
„Ranku, ja to predsa s tebou myslím dobre.“ Pohladil ho starší po tvári. Ranku sa od jeho ruky odtiahol. Bolo mu to nepríjemné. Cítil v jeho dotyku akúsi majetníckosť. Nikdy predtým to necítil. Nebolo to ako dotyk od Sinisa. Ten bol hrejivý a nežný. Kiburi sa na neho nechápavo zahľadel.
„Idem si ľahnúť. Večer chcem ísť do Sanga.“ To bolo jediné, čo povedal a zmizol v chodbe.
jej
(sas, 28. 1. 2014 21:16)