Kapitola štrnásta
Arne ležal na lúke za sídlom. Slniečko krásne hrialo a on neodolal sa mu trocha vystvaviť. Apia ležala vedľa neho a pozorovala okolie. Bol to asi týždeň od Basilovho útoku. Odvtedy sa to neopakovalo. Arne však cítil, že všetci sú akýsi napätý. Akoby čakali nejaký zákerný útok. Z myšlienok ho prebralo tichá zavrčanie. Apia vyskočila na štíhle nohy a snažila sa nájsť príčinu zvuku. Ďalšie zavrčanie a štekot vyhupol na nohy aj Arneho. Ale nezdalo sa, že by sa niečo blížilo. Štekot zosilnel. Z lesíka vybehlo čosi malé a pruhované. Za zvieraťom bežali traja vlci. Zahnali zviera až k akejsi skale a obkľúčili ho. Zviera sa bránilo, ale proti trom vlkom vyzeralo bezbranné. Arne s Apiou sa rozbehli k nim. Mladík vytvoril vzdušnú vlnu a dvoch vlkov odhodil. Narazili do stromu a so skučaním sa rozbehli späť k lesu. Na posledného sa vrhla Apia a zahryzla sa mu do krku. Vlk sa jej vytrhol a zaútočil na ňu. Ta sa však ladne vyhla a uštedrila mu pár škrabancov po ňufáku. Nakoniec to aj posledný vzdal a zmizol v lese. Arne pristúpil k trasúcemu sa stvoreniu a usmial sa. Bolo to malé tigríča. Klepalo sa strachom a nedôverčivo si Arneho obzeralo. Arne si kľakol kúsok od chlpatej guličky a natiahol k tigríkovi ruku. To sa však stiahlo a labkou sa po ňom ohnalo.
„Pšt, neboj sa. Neublížim ti.“ Šeptal k nemu Arne s nehou. Apia došla až k nemu a prikrčila sa. Pomaly sa doplazila až k mláďatku a olizla mu hlavičku. Tigrík sa trocha upokojil a otrel sa ňu. Váhavými krokmi sa vydalo k natiahnutej Arneho ruke a labkou sa ho jemne dotkla. Hneď na to sa však stiahlo a prikrčilo. Keď zbadalo, že sa nič nedeje odvážilo sa prísť bližšie a ruku Arnemu obliznúť. Mladík sa usmial a pohladil tigríka po hlave. Očividne sa mu to páčilo, pretože sa hneď pretočilo na chrbátik a dožadovalo sa škrabkania na brušku. Arne sa tomu len smial. Vyzdvihol si tigríka do náručia a tvárou sa obtrel o jeho jemný kožúšok. Tigrík sa odtiahol a predné labky mu položil na tvár. Natiahol k nemu krk a drsným jazýčkom mu oblizol nos. Arne sa zasmial.
„Ty si taký chutnučký.“ Apia vedľa neho sa zarazila a hľadela k lesu. Arne si to všimol a zahľadel sa tiež. Z lesa vychádzala veľká tigrica s ešte jedným mláďatkom. Arne tigríka pustil a ten sa hneď rozbehol k dvojici pred nimi. Tigrica svoje mláďa privítala obliznutím hlavičky a zahľadela sa k Arnemu. Pomalým ladným krokom sa vydala za ním. Arne sa vydesene postavil.
„Neboj sa. Nechce ti ublížiť.“ Zašeptala mu Apia a hlavu sklonila medzi predné laby, keď tigrica prišla až k nim.
„Ďakuje ti. Zachránil si jej dcéru pred tými vlkmi. Roznesie medzi šelmami, že náš budúci kráľ bude dobrým panovníkom. Keď budeš potrebovať pomoc, vždy ti radi pomôžu.“ Arne pár krát zamrkal, no potom sa usmial. Pokľakol pred tigricou a sklopil zrak.
„Ďakujem.“ Tigrica jemne kývla hlavou a otočila sa k odchodu. Malé tigríča sa naposledy pohľadom rozlúčilo a zmizlo aj so svojou matkou a súrodencom v lese. Arne sa s úsmevom postavil. Na ramene mu pristála čiasi ruka.
„Byť kráľom je výsada, ale uznanie a oddanosť tigrej matky je pocta a robí ťa to istým spôsobom výnimočným. Váž si to a ona si bude naveky vážiť teba.“ Usmiala sa na neho láskavo Lineta. „To, že si parder, znamená, že ťa uznáva jedna jediná šelma za svojho pána. Ale ak si ťa váži tigria matka, váži si ťa každá mačkovitá šelma v krajine.“ Arne prekvapene hľadel na strážkyňu. Stále ho neprestával Genias prekvapovať. Ale páčila sa mu myšlienka, že ho šelmy budú počúvať. Nepatrne sa usmial a zahľadel sa k lesu.
Simeon sedel v altánku a pozoroval Tarasa s Kalistou, ktorý naháňali Arneho po záhrade. Ten sa uvoľnene smial. Bol to pre Simeona jeden z najkrajších pohľadov. Po dlhej dobe ho videl takého bezstarostného. Poslednú dobu sa stále len mračil alebo nešťastne vzdychal. Úsmev bol u neho vzácny. Zo zamyslenia ho vytrhol až pohyb vedľa neho. Na lavičku sa posadil Rodes a milo sa usmieval.
„Ahoj. S úsmevom mu to pristane, že?“
„Ahoj.“ Pozdravil Simeon s úsmevom a zahľadel sa späť k mladíkovi, ktorý teraz hladil oboch vlkov. „Máš pravdu. Oveľa viac ako tá zamračená tvár.“
„Aké vážne to medzi vami je?“ Spýtal sa starší a vážne sa zahľadel tým istým smerom.
„Milujem ho.“ Simeon stočil zamračený pohľad k Rodesovi. „Prečo ťa to zaujíma?“ Hnedovlások si povzdychol.
„Ja len, že či chápeš, že s ním nebudeš môcť byť.“
„Prečo by som nemohol?“ Zamračil sa čiernovlasý ešte viac. Rodes sa na neho zahľadel a v očiach mal neskutočnú ľútosť.
„Je to kráľ, Simeon. Musí zabezpečiť potomka. Jeho schopnosti sa dedia pokrvne. Vieš, čo to znamená.“ Simeon chvíľu premýšľal. Povzdychol si.
„Musí mať kráľovnú a musí s ňou splodiť dieťa.“ Znova sa zahľadel na mladíka a pousmial sa. „Ale to predsa nič neznamená. Nemusí ju milovať. Stačí, keď bude s ňou mať dieťa. Pokojne môžeme byť spolu.“ Rodes zakrútil hlavou.
„Ty si vážne myslíš, že on s tým bude súhlasiť? Neklam sám seba. On nie je taký. Nikdy nedovolí, aby si hral druhé husle. A ty to vieš veľmi dobre.“ Vstal a odchádzal. „Premýšľaj o tom. Mal by si to ukončiť skôr, než mu ešte viac ublížiš.“ S tými slovami zmizol. Simeon sa zamyslel. Rodes mal pravdu. Arne musí mať potomka. Musí si nájsť kráľovnú a oženiť sa. Povzdychol si a odišiel do svojej izby. Ľahol si na postel. Miloval ho. Bol si tým istý. Chcel s ním byť a vedel aj to, že Arne s ním tiež. Lenže Rodes mal naozaj pravdu. Arne by nedokázal podvádzať manželku a skrývať svoj vzťah so Simeonom. Bola to komplikovaná situácia. Nechcel ho opustiť. Avšak jeho povinnosť ku krajine ho tlačila k rozchodu. Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Dovnútra nakukla čiernovlasá hlava s žiarivými modrými kukadlami.
„Kam si mi zmizol?“ Fňukol hravo Arne a prešiel k Simeonovej posteli. Ten sa pousmial a posadil sa. Stiahol si mladíka obkročmo nad seba. Spojil svoje pery s tými jeho v krátkom nežnom bozku. Odtiahol sa a pohladil ho po tvári.
„Čo je s tebou?“ Zamračil sa na neho mladší. Simeon si povzdychol.
„Musím sa s tebou vážne porozprávať.“ Arne z neho zliezol a posadil sa vedľa neho na posteľ.
„O čom?“
„O našom vzťahu.“ Arne sa znova zamračil a hneď na to vydesene po ňom pozrel. Bol fakt, že boli už spolu skoro dva týždne, ale zatiaľ sa nedopracovali k ničomu okrem niekedy dosť vášnivým bozkom.
„Ja...asi viem, čo chceš...ale ja... vieš...ešte nie som pripravený a tak...“ Koktal postupne mladík a začínal sa červenať čoraz viac.
„Čože?“ Simeon nechápavo k nemu pozrel. Červenajúca sa tvár mu ihneď dala najavo, čo sa v mladšieho hlavičke premieta. Simeona to pobavilo. Zasmial sa a kľakol si pred neho. Chytil jeho dlane do svojich a nežne sa usmial. „Hlupáčik. Viem, že nie si. O to nejde. Nikdy by som ťa do niečoho takého nenútil.“ Mladší si vydýchol.
„Tak potom nechápem.“ Simeon si povzdychol.
„Arne, budeš kráľom a budeš potrebovať potomka.“ Mladší sa začal mračiť. Začínal chápať, kam to smeruje. „Znamená to, že sa budeš musieť oženiť.“ Vtedy Arne vyskočil na nohy.
„Čo tým myslíš? Chceš to celé skončiť?“ Starší sa postavil.
„Nechcem. Jasné, že nie, ale je jediná možnosť. Ty sa budeš musieť oženiť a náš vzťah zostane tajomstvom.“
„Čože?! To ako čakáš, že sa budeme tváriť, ako cudzí ľudia a večer sa vytratím od manželky k tebe do postele, aby sme si užili? To myslíš vážne?!?“ Rozkričal sa mladík a cúvol k dverám. Simeon prekvapene na neho hľadel.
„Arne, nie je iná možnosť. Nemáme na výber. Buď to alebo koniec. Ale ja to nechcem ukončiť.“ Chcel si chlapca pritiahnuť, ale on sa mu vytrhol.
„Ty to vážne takto chceš?! Neustále hľadať tmavý kút, aby sme mohli byť spolu?!“
„Upokoj sa, prosím ťa.“
„Ja mám byť pokojný?! Potom, čo si mi povedal?!“
„Je to tvoja povinnosť, Arne. Musíš zabezpečiť dediča.“ Zamračil sa na neho starší. To Arneho položilo. Do očí sa mu nahrnuli slzy.
„Odkedy som tu, nepočúvam nič iné. Stále len povinnosti. Ty jediný si bol iný. Jedine s tebou som nepociťoval ten tlak zo všetkých strán a teraz mi povieš, že mojou povinnosťou je ťa tajiť alebo opustiť. Kto z vás premýšľal o tom, čo chcem ja? Kto z vás sa ma spýtal na názor? Kto z vás mi povedal, že si niečo môžem vybrať? Nikto. Ja ťa milujem. Nechcem ťa tajiť a opustiť už vôbec nie. Lenže ty si to práve zničil.“ S tými slovami vybehol zo Simeonovej izby a rozbehol sa priamo cez les na kopec kde trénoval. Klesol na kolená a rozplakal sa. Už ho to nebavilo. On nechcel byť kráľom. On si to nevybral. Za sebou začul volanie. Rýchlo vstal a rozbehol sa k lesu. V tú chvíľu mu nedochádzalo, že je to nebezpečné. Cítil iba zradu zo strany človeka, ktorého miloval. Bežal stále hlbšie do lesa. Tvár mal už na niektorých miestach oškretú od vetvičiek, ktoré sa ho snažili zastaviť. Bežal stále ďalej so slzami v očiach. V tú chvíľu sa mu pod nohu dostalo vlhké lístie a pošmykol sa. Snažil sa zachytiť konárov, ale bolo už neskoro. Skotúľal sa strmým briežkom rovno do zurčiaceho potôčika. Pri dopade si nepekne udrel hlavu o kameň a upadol do bezvedomia. V lese nastalo hrobové ticho. Akoby sa aj vtáky a hmyz báli toho, že ich panovník je mŕtvy. Spoza stromov sa vynorila ryšavá žena. Bola viac vyzlečená, než oblečená. Bola nádherná, ale niečo na nej bolo desivé. Také chladné a nebezpečné. Podišla až k Arnemu a sklonila sa k nemu. Rukou mu nahmatala slabý pulz. Uškrnula sa.
„Tak ty ešte žiješ.“ Poznamenala si popod nos otrávene. Vstala a rozhliadla sa. Počula a cítila, že elementári sú blízko. Vedela, že hľadajú jeho. Znova sa otočila na Arneho s nebezpečným úsmevom.
„Možno nie je na škodu, že ešte žiješ, maličký. Riva z toho asi nebude nadšená.“ Kľakla si vedľa Arneho a pohladila ho po vlasoch. Sklonila sa k jeho tvári a zašeptala pár zvláštnych slov. Jej telo začalo žiariť. Strácalo sa v svetle, až kým nezostala len jedna malá žiarivá gulička. Vzniesla sa a vletela Arnemu do pootvorených úst. Vtedy Arne otvoril doširoka oči a zhlboka sa nadýchol. Avšak v jeho jasných modrých očiach sa mihol zelený tieň.
Komentáre
Prehľad komentárov
Niéééééééééééééé. To snáď nemyslíš vážne *fňuk* Najprv dostane ranu v podobe pravdy od Simeona a potom sa ho zmocní tá beštia v ľudskej podobe. Dobre viem, že Arne to nemá ľahké a bude musieť urobiť množstvo ťažkých rozhodní keďže je kráľ Geniasu a nová nádej pre celú krajinu. Len ma hnevá, že Simeon a tak trochu ostatní boli idioti. Simeon nemal dopustiť aby to zašlo takto ďaleko čo sa týka ich vzťahu a ostatní mu mali vysvetliť, že musí mať dediča pretože sú také zákony a okolnosti. Vedeli, že nepriatelia po ňom idú takže využijú každú Arneho slabinu a nepozornosť. Takto im viac nahrali do kariet. Aj keď na druhej strane človek sa učí z chýb, takže chápem, že nemohli inak a dopadlo to ako to dopadlo. Len je mi strašne ľúto Arneho :( Dúfam, že prídu nato, že Arne nie je sám sebou a že tým kto na to príde bude Simeon. No možno skôr to bude Apia. A aby toto nebol len kritizujúci komentár musím povedať, že sa mi strašne páčila scéna stretnutia Arneho s tigríčaťom a potom s tigriou matkou. Bolo niečo úžasné keď vysvitlo, že si ho tigria matka váži a tým pádom i všetky ostatné mačkovité šelmy. Arne získal silných spojencov. Neviem sa dočkať pokračovania :D
P.S.: Prepáč za tak dlhý a možno trochu zbrklý komentár, ale musela som to dostať zo seba. Ešte raz sorry.
Re :)
(Neferet, 27. 10. 2013 15:58)kľudne mohol byť aj dlhší :D vôbec mi to nevadí :D s Arnem to ešte bude celé komplikované...tak nejak ma to núti ho dostávať do takýchto situácií :)
?!
(Lilia, 27. 10. 2013 13:06)