Kapitola prvá
7. 6. 2013
Zem Genias. Nádherná, divoká, nekonečná. Zem plná kúziel, zvláštnych rastlín, nezvyčajných zvierat a ľudí ovládajúcich starobylú mágiu. Dávno zabudnutá zem, skrytá za tieňom nášho sveta. A v tomto svete sa narodilo dieťa. Dievča s neobyčajným darom. Princezná s dávno určeným osudom, o ktorom nemala tušenia.
*****
,,Raisa? Budeš mi dnes rozprávať rozprávku?“ Spýtal sa malý, asi šesť ročný chlapec svojej staršej sestry.
,,A ktorú by si chcel počuť?“ Spýtala sa ho s úsmevom a posadila sa k nemu na posteľ.
,,Tú o princeznej a štyroch strážcoch.“ Nadšene odpovedal a viac sa prikryl.
,,Tak dobre. Kde bolo, tam bolo, existovala zem menom Genias...“ Bolo to tak vždy. Každý večer, keď zaspával, rozprávala mu Raisa rozprávky o krajine Genias. O bitkách, kúzlach a iných neuveriteľných veciach. A chlapček pozorne počúval a sníval o neznámej magickej krajine. Mali iba jeden druhého. Raisa nebola jeho skutočnou sestrou, no on ju vždy za ňu považoval. Rodičia mu umreli, keď mal maličký štyri roky pri záhadnej autonehode. Raisa si ho vzala pod ochranné krídla a starala sa o neho ako o vlastného. Skrývala však jedno veľké tajomstvo. Maličký totiž mal zvláštne schopnosti, ktoré sa vekom začali prejavovať. Silou vôle dokázal prinútiť oheň vzplanúť, vietor fúkať silnejšie, pôdu sa hýbať, či vodu zamrznúť a znova roztopiť. Zozačiatku ich veľmi ťažko ovládal a preto ho Raisa musela učiť doma. Bolo to náročné, no všetko išlo hladko. Chlapček rástol a svoje schopnosti začínal dokonale ovládať. Netušil, ako k nim prišiel a prečo ich má práve on. Raisa to však vedela a tušila, že deň odhalenia sa blíži.
*****
Dvere sa prudko rozrazili a do izby vtrhol mladík s tmavo hnedými krátkymi vlasmi. Jedným pohybom roztiahol závesy, aby ožiaril slnečným svetlom posteľ s bielo-čiernymi obliečkami. Tmavovlasý chlapec v nej sa viac prikryl a nesúhlasne zavrčal.
,,Vstávame drahý!“ Ozval sa sladký hlas mladíka pri okne. S úškrnom prešiel k posteli a strhol z neho prikrývku. ,,Slnko je už vysoko a my chceme s tvojou sestrou konečne uskutočniť náš veľký plán. Tak vstaň a poď sa pekne naraňajkovať.“ Chlapec sa prudko posadil a zlostné oči uprel k jeho tvári.
,,Andres, zatiahni tie závesy a vypadni z mojej izby inak...“ Zavrčal na neho a znova sa položil na vankúš.
,,Arne, to, že si mal včera narodeniny neznamená, že dnes môžeš vyspávať do neviem kedy. A mimochodom, zobudiť ťa, ma poslala Raisa.“ Pokojne mu odvetil mladík a prešiel k dverám.
,,Tú zabijem neskôr.“ Mávol rukou smerom k nemu a nevyzeral, že sa chystá vstať.
,,Ach, chlapče. Ty si stratený prípad.“ Poznamenal si sám pre seba a odišiel do kuchyne, kde jeho najlepšia kamarátka chystala raňajky.
,,Tvoj braček ťa chce zabiť.“ Oznámil Raise a uchmatol si jednu z hrianok na stole.
,,Zvykla som si.“ Zasmiala sa a posadila sa s kávou za stôl.
,,A raz to aj urobím.“ Ozval sa za ňou hlas ešte stále rozospatého chlapca. Posadil sa za stôl a tmavé vlasy po pás si stiahol gumičkou do drdolu. Pretrel si modré či a hlasno zívol. ,,Ešte raz pošleš tohto maniaka ma zobudiť a vražde sa nevyhneš ani ty, ani on.“ Pohrozil jej znova.
,,Prečo mňa? Ja len plním jej príkazy! A nie som maniak!“ Ohradil sa v rýchlosti Andres a zdvihol ruky v obrannom geste.
,,Nezájem. Si spoluvinník.“ Odsekol mu nevrlo a upil z kávy, ktorú mu pripravila sestra.
,,Sakra, Raisa povedz niečo!“ Obrátil sa na svoju kamarátku.
,,Hm, má pravdu. Si spolupáchateľ.“ Myklo plecami dievča. ,,A prečo by som mala trpieť sama?“
,,Ste na mňa zlí! Obidvaja!“ Urazene po nich pozrel a skrížil ruky na prsiach.
,,No čo už. Ešte si si nezvykol?“ Rozosmial sa Arne aj so sestrou. ,,Čo to piješ?“ Spýtavo sa zahľadel k hrnčeku pred Andresom.
,,Biely čas s japonskou čerešňou.“
,,Hm, vonia dobre. Môžem ochutnať?“ Spýtal sa s nádejou v hlase.
,,Nemôžeš. To máš preto, že si na mňa zlý.“ Odsekol mu mladík, stiahol si hrnček k sebe a vyplazil jazyk.
,,Ty si myslíš, že keď si skryješ hrnček, tak ti to pomôže?“ Usmial sa šibalsky a zahľadel sa do jeho hnedých očí. Čaj v hrnčeku sa začal pomaly víriť. Andres hľadel na hladinu hrnčeka a uškrnul sa. Bol jeden z mála ľudí, ktorí poznali jeho schopnosti. Časť tekutiny sa začala formovať do neveľkej bubliny a stúpať vzduchom nad hrnček. Pomalým tempom sa ponad stôl presúvala k Arnemu. Otvoril ústa a bublina mu vplávala priamo do úst. Spokojne prehltol a doširoka sa usmial.
,,Je výborný.“
,,Vieš, že si strašný grázel?“ Uškrnul sa Andres.
,,Viem.“ Mykol plecami, vstal a prešiel k nemu, aby ho mohol objať. ,,Ale aj tak ma máš rád.“ Chlapec odvrátil od neho pohľad a tváril sa stále urazene. ,,No táááááák. Andresko.“ Zašvitoril a pošteklil ho na bruchu.
,,Fajn, fajn. Priznávam, len ma už nechaj.“ Rozosmial sa chlapec.
,,Arne, mal by si sa začať chystať. Za chvíľu prídu ostatní a nebudeme na teba čakať.“ Zasiahla im do rozhovoru Raisa. Čakala ich dovolenka s pár najbližšími priateľmi.
,,Utekám teda do sprchy. Veci som si zbalil už včera.“ Oznámil im a vybehol z kuchyne. Prešla asi polhodina, kým pri dverách zazvonil zvonček. Andres otvoril dvere a privítal sa s hosťami. Do kuchyne vošla ako prvá mladá blonďatá žena v ružových šatách. Bola to Beatris, ale nikto jej nepovedal vďaka jej vizáži inak, ako Barbie. Hneď za ňou vošli dvojičky Mariola a Rodes. Mariola mala ako vždy dlhé hnedé vlasy zapletené do dvoch chvostou a okuliare so svetlomodrým rámom jej zakrývali sýto zelené oči. Jej brat bol jej presnou kópiou, len mal vlasy krátke a okuliare mali zelený rám.
,,Kde je náš oslávenec?“ Spýtala sa Barbie a posadila sa na stoličku, kde sedel Andres.
,,Sprchuje sa. Za chvíľu tu bude.“ Odpovedala Raisa a usmiala sa. ,,Chcete zatiaľ kávu alebo niečo iné?“
,,Nie, nie. Boli sme na raňajkách v meste.“ Ozvala sa Mariola a oprela sa o stenu.
,,Čaute banda.“ Privítal ich Arne s úsmevom.
,,No čau. Ako sa cítiš ty náš dvadsiatnik? Už sa cítiš starý? Teraz to bude len horšie. Za chvíľu príde tridsiatka.“ Rýpol do neho Rodes. Arne ho obdaroval malým pohlavkom a uškrnul sa.
,,Neozývaj sa. Si o päť rokov starší.“
,,Však preto sa pýtam. Ja sa starý cítim. Čo ty Mariola?“ Otočil sa k svojej sestre, ktorá mu dala druhý pohlavok.
,,Ja sa rozhodne stará necítim. A prestaň rýpať.“ Ohriakla ho.
,,Mňa tu všetci iba bijú. Mal by som vás udať za týranie.“ Dotknuto poznamenal mladík. Barbie sa rozosmiala a vstala, aby mohla Arneho na privítanie objať.
,,Vy traja ste hrozní. Mali by sme vyraziť.“ Upozornila ich.
,,Hneď len sa prezlečiem.“ Oznámil Arne a vbehol do svojej izby. Všetci nadšene diskutovali o plánoch na najbližší týždeň. Jediná Raisa sa stále mračila.
,,Nič sa nestane. Nemajú nás predsa ako nájsť. Nemusíš sa báť.“ Zašepkala jej pri uchu Barbie. Raisa si povzdychla.
,,Čo ak nás predsa nájdu? Má dvadsať a vieš, čo to znamená.“ Barbie prikývla.
,,Viem, ale urobili sme všetko preto, aby sa to nestalo. Nemusíš sa o neho báť.“ Ubezpečila ju a jemne do nej šťuchla lakťom. Raisa sa na ňu zmierene usmiala a vydala sa do Arneho izby, aby mu pomohola s vecami. Netrvalo dlho a všetci už sedeli v autách a blížili sa k vytúženému cieľu. Nikto z nich netušil, že nevinný výlet sa stane ich osudovým.
krása :)
(Dí de Fast (vlcipovidky.blog.cz), 5. 8. 2013 14:21)