Kapitola jedenásta
Temným lesom sa pohybovala postava v dlhom tmavom plášti. Našlapovala potichu a obozretne sa obzerala. Zastavila sa až na malom mostíku nad riečkou, ktorá sa kľukatila celým lesom. Z druhej strany vyšiel z lesa tmavovlasý vysoký muž nasledovaný mladíkom a dvoma ženami. Muž zastavil tesne pred postavou na moste a pousmial sa. Na perách mu hral zvláštny úsmev. Nebol príjemný. Bol skôr mrazivý a sľuboval, že ak sa mužovi čosi znepáči, bude trest veľmi krutý. Dlhšie čierne vlasy mu viali v ľahkom vánku a tmavé hnedé oči upieral kamsi za postavu pred ním.
„Nikto ťa, dúfam, nesledoval.“ Zahľadel sa na osobu pred sebou.
„Nie.“
„Výborne. Takže, prečo sme tu?“
„Simeon to prežil a Arneles sa veľmi zlepšil v manipulácií s energiami.“ Odpovedala osoba a pozorne sa poobzerala.
„To máš zato, že si na neho poslal tých neschopných vlkov, Gedeon. Mal si tam poslať nás.“ Uškrnul sa mladík za nimi a ležérne sa oprel o zábradlie mosta. Dlhé biele vlasy siahajúce mu po pás mal zviazané do copu a v svetlozelených očiach mu bolo vidieť znechutenie. Okolo krku mal omotaného malého zeleného hada, ktorý sa mu hlavičkou otieral o bradu.
„Nechcel som ho zabiť, Basil. Bol to len malý test. Teraz už viem, že je ochotný za toho skrčka aj umrieť. A to nám hrá do kariet.“ Strelil po mladíkovi povýšeným pohľadom.
„Zničiť takú krásnu tvár. No nie je to škoda.“ Povzdychla si jedna z mladých žien. Mala dlhé ryšavé vlnité vlasy a jasnozelené oči. Malý pehatý nosík a plné pery jej dodávali akúsi zmyselnosť. Bola vysoká a na štíhlej postave sa vynímalo hlavne bujné poprsie, ktoré v obtiahnutých dlhých červených šatách viac než len vynikalo.
„Máš pravdu sestrička. Simeon je krásny. Pohrať sa s ním na chvíľu by bolo úžasné.“ Zasmiala sa druhá zo žien a zmyselne si oblizla pery. Vyzerala rovnako ako jej sestra, ale vlasy mala krvavo červené a šaty mali farbu noci.
„Vy dve vôbec nemáte vkus.“ Ozval sa znova pohoršene Basil.
„Ty len žiarliš, lebo nechceme teba. Však Riva.“ Zasmiala sa rýšavá slečna.
„Presne tak Veva.“ Objala ju červenovláska a pritúlila sa k nej.
„Vy dve malé...“ Osopil sa na ne mladík, ale nestihol dopovedať. Prerušil ich Gedeonov prísny hlas.
„Dosť vy traja!“ Všetci stíchli a prikrčili sa. Muž sa otočil späť k postave pred sebou. „Vráť sa. Ak ťa budem potrebovať, ozvem sa.“ Osoba prikývla a otočila sa k odchodu. Na chvíľu sa však zastavila.
„Ešte niečo. Simeon s Arnelesom majú k sebe dosť blízko. A tým nemyslím len fyzicky.“ To boli posledné slová, ktoré osoba vyslovila a zmizla v lese. Gedeon sa s úsmevom otočil na svojich spoločníkov.
„Poďme.“
Celým sídlom sa ozýval hlasný smiech. Všetci, čo ho počuli, vedeli odkiaľ sa šíri. Arne sedel vedľa Simeona na posteli a výborne sa bavili. Arne mu rozprával príhody s tréningov a on sa na nich dobre bavil. Už pár dní bol uveznený vo svojej vlastnej izbe. Mariola bola neoblomná a nechcela ho pustiť z postele. Jediné, čo mu robilo radosť, boli Arneho návštevy. Sedával pri ňom celé hodiny. Čítal mu, hral s ním hry alebo vedľa neho proste len ležal. Odchádzal od neho iba kvôli tréningom. Prakticky sa k nemu nasťahoval. Dokonca aj Apia s Tarasom spolu vychádzali o niečo lepšie.
„Musíš sa čím skôr uzdraviť. Budem potrebovať ešte tvoju pomoc s ohňom.“ Ozval sa po chvíli Arne a pohladil Apiu, ktorá sa rozvaľovala pri jeho nohách, medzi ušami.
„Andres ti nepomáha? Je dobrý učiteľ. Učil aj mňa.“ Pozrel po ňom prekvapene starší.
„Ale áno. Je vynikajúci učiteľ, ale bez teba to nie je ono.“ Začervenal sa čiernovlások a odvrátil od neho pohľad. Simeon sa usmial. Arneho rozpaky zbožňoval. Pripadal mu neuveriteľne rozkošný.
„Neboj. Som už v poriadku. To len Mariola vymýšľa.“ Povzdychol si nešťastne a zahľadel sa z okna. „Tiež by som už najradšej niekde behal. Nudím sa tu.“
„Aj so mnou?“ Zašepkal k nemu Arne a zamračil sa. Simeon sa rozosmial.
„Jasné, že s tebou nie, ale celé dni len ležím v posteli.“
„A môžem pre teba niečo urobiť?“ Usmial sa žiarivo mladší chlapec. Simeonovi prebehlo pár scenárov ako by mu mohol pomôcť, ale tie radšej pred ním neprezentoval.
„Stačí, že si tu.“ Pohladil mladíka po vlasoch a ľahol si. Arne si ľahol vedľa neho a s úsmevom na perách si mlčky hľadeli do očí. Netrvalo dlho a Simeon spokojne zaspal. Arne potichu vstal a spolu s Apiou sa vytratili z jeho izby. Už vedel ako mu urobí radosť. Vybehol do stajní s koňmi a hľadal nejakého lokaja.
„Zdravím. Čo tu hľadáš?“ Ozval sa spoza neho Rainerov hlas. Kalista sedela vedľa neho a v očiach jej hrala pobavená iskra rovnako ako u jej pána.
„Ahoj. Hľadám nejakého lokaja. Potrebujem, aby mi pre niečo zašiel do mesta. Nevidel si niekoho?“ Odpovedal Arne a stále sa rozhliadal.
„Hm, nie. Asi sú na obede. A prečo tam nezájdeš sám?“ Spýtal sa nechápavo hnedovlasý muž a drepol si, aby mohol pohladiť Apiu. Arne sklopil pohľad a nervózne sa pousmial.
„Po tom, čo sa stalo, nechcem veľmi odchádzať. Nechcem znova niekoho ohroziť.“ Rainer sa vzpriamil a prekvapene pozrel po svojom budúcom kráľovi.
„Ale ty si nikoho neohrozil. Sme strážci. Je našou povinnosťou chrániť krajinu, jej ľud a teba. Si budúci kráľ a mi za teba položíme aj život.“ Povedal vážne starší. Tak veľmi sa k tomu bláznivému mužovi ten vážny tón nehodil. Ale Arne vedel, že má pravdu. On je následník trónu a musia ho chrániť.
„Ja viem. Ale aj tak nechcem teraz odchádzať so sídla.“ Povzdychol si mladík a sklopil znova pohľad k zemi.
„Tak ti po to zbehneme my. Však Kalista?“ Usmial sa na neho Rainer a pohladil svoju vlčicu, ktorá okolo neho veselo poskakovala. Už zase to bol ten veselý muž, akého Arne poznal. Pousmial sa.
„Nechcem ťa obťažovať.“
„Ale kdeže. Aj tak mám hliadku a pôjdem cez les. Malá zastávka ma nezabije.“ Usmial sa znova Rainer. „Čo to teda potrebuješ?“
„Je tu niečo ako čokoládovňa? Alebo niečo také?“
„Myslím, že v meste by mali byť dve.“
„Dobre. Zbehni tam a kúp nejaké fakt dobré bonbóny. Nejaké veľké balenie.“ Usmial sa tmavovlások a Rainer mu rád úsmev opätoval.
„Rozkaz.“ Zasalutoval a vybehol zo stajne nasledovaný Kalistou, ktorá sa začala meniť. Rainer na ňu vyskočil a behom chvíle bol preč.
Simeon sa prebral až večer. Povzdychol si keď zbadal, že je v izbe iba s Tarasom. Posadil sa a potichu sykol, keď ho zabolel zranený bok. Taras zdvihol zvedavo hlavu a prešiel až k nemu.
„Stále ťa to bolí?“ Spýtal sa svojho pána a obtrel sa hlavou o jeho ruku. Simeon sa pousmial.
„Iba trocha. Nemusíš sa báť.“ Pohladil ho po hlave. Vlk k nemu vyskočil na posteľ, ľahol si a hlavu si položil na jeho nohy.
„Môžem sa niečo spýtať?“ Ozval sa po chvíli. Simeon prikývol. „Ty a Arne...Akoby som...Páči sa ti, však?“ Simeona prekvapila otázka a zahľadel sa z okna. Prikývol.
„Viac než to. Mám ho rád.“
„Vedel som to.“ Vyhlásil víťazne vlk. „A povieš mu to?“ Čiernovlások si povzdychol.
„Nie je to také jednoduché. Také niečo sa nedá povedať len tak.“
„Chápem.“ Ich rozhovor bol prerušený zaklopaním. Dvere sa otvorili a dovnútra vošiel Arne. Taras k nemu pribehol. Arne ho s úsmevom pohladil.
„Bež sa prebehnúť. Apia s Kalistou ťa čakajú vonku.“ Taras nadšene štekol a vybehol z izby von. Arne zavrel dvere a pristúpil k posteli, na ktorú sa následne posadil.
„Niečo som ti priniesol. Dúfam, že ťa to poteší.“ Usmial sa na svojho spoločníka. Spoza chrbta vytiahol dve väčšie krabičky. Jedna bola zlatá s bielou stuhou a druhá červená s čiernou. Podal ich prekvapenému Simeonovi.
„Je to len maličkosť.“ Simeon dvakrát prekvapene zamrkal, kým červenú krabičku otvoril. Pousmial sa. Boli v nej naskladané malé bonbóny z horkej čokolády. Otvoril aj druhú, v ktorej boli pre zmenu bonbóny z mliečnej.
„Ďakujem. To si nemusel.“ Usmial sa na chlapca vedľa seba a vložil si jeden z mliečnych do úst. Bol plnený nugátom.
„Nemáš začo. Chcel som ťa trocha rozveseliť. Mliečne sú nugátové a horké s višňami.“ Usmial sa znova Arne.
„Mne stačí, že si tu so mnou.“ Pohladil ho starší po tvári. „Dáš si?“ Arne prikývol a vzal si jeden višňový.
„Sú vážne dobré.“ Simeon s širokým úsmevom prikývol. Sedeli opretý vedľa seba dlho a rozprávali sa o všemožnom. Čokolády pomaly mizli. V jednú chvíľu ostalo ticho. Nie to nepríjemné a trápne. Proste iba ticho. Simeon sa otočil k Arnemu a rozosmial sa. Arne iba nechápavo mrkal.
„Čo je?“ Zamračil sa na staršieho. Simeon sa k nemu nahol.
„Máš tu čokoládu všade.“ Usmial sa na neho a prstom mu začal stierať zbytky čokolády okolo pier. Arne sčervenal. To čo však malo byť len nevinné čistenie, sa začínalo meniť. Arne hľadel na Simeonovu tvár, z ktorej sa vytrácal úsmev a nahradzovalo ho niečo iné. Jeho oči sa sústredili na jediný bod. Na Arneho pery. Prstami pomaly odstránil každý kúsok čokolády, ktorá na nich ostala, ale nedokázal sa vzdať toho dotyku. Stále ich jemne hladil a fascinovane ich pozoroval. Boli ako magnet. Chcel sa ich dotýkať. Chcel ich bozkávať. Chcel si ich brať ako nikto pred ním. Arne skoro nedýchal, vyschlo mu v krku a tep sa mu rapídne zvýšil. Nevedomky si jemne oblizol pery. Simeon pri tom pohľade zalapal po dychu. Prstami ho jemne pohladil po líci a zahľadel sa mu do očí. Arne ani nevedel čo robí. Prisunul sa bližšie k Simeonovi a rukou mu vošiel do vlasov. Simeona to prekvapilo, ale neprestával mladšieho hladiť. Presunul aj druhú ruku na jeho tvár a priblížil sa tvárou tesne pred tú jeho. Čakal. Dával Arnemu možnosť sa vzdialiť, ale ten urobil presný opak. Prekonal tých posledných pár milimetrov a spojil ich pery. Bol to jemný a nežný bozk. Poznávací a opatrný. Trvalo to len chvíľu, kým sa oddelili. Hľadeli jeden druhému do očí a čelami sa o seba opierali. Tep oboch bol na maxime a dych plytký. Simeonove zelené oči sa zvedavo vpíjali do krásnych modrých. Arne sa vyhupol obkročmo nad Simeona a znova sa k nemu sklonil. Staršieho ruky sa automaticky obtočili okolo Arneho pásu a pritiahli si ho bližšie k telu.
„Simeon.“ Zašeptal Arne zmyselne a chytil jeho tvár do oboch dlaní. Všetko sa dialo príliš rýchlo na to, aby si uvedomovali, čo sa deje. Pritiahol si ho bližšie a hneď na to sa k nim prisal. Už nie je tak jemne ako predtým. Bol to vášnivý bozk plný odhodlania a túžby. Simeon, ktorý stále nerozumel tomu ako sa to stalo, sa bozku jednoducho poddal. Ak to Arne chcel, on nemal najmenší dôvod mu v tom brániť. Hladil ho po chrbte a užíval si chvíľu, ktorá nastala.
Komentáre
Prehľad komentárov
Vau parádna kapitola :) Páčilo sa mi ako Rainer vysvetlil danú situáciu Arnemu. Vďaka tomu získal trochu sebadôvery, ale predovšetkým si uvedomil kým sa v budúcnosti stane. Najviac sa mi však páčila scéna keď sa Arne a Simeon po prvý krát pobozkali. Bolo to niečo pekné a taktiež precítené. Naozaj si to popísala super :) Teším sa na ďalší diel :)
...
(Lilia, 8. 9. 2013 17:05)