Kapitola dvanásta
Taras ladným vlčím krokom prechádzal chodbami a mieril k izbe svojho pána. Pred dverami však našiel ležať Apiu. Pristúpil k nej a ňufákom do nej jemne drcol. Apia k nemu ospalo vzhliadla.
„Čo ma budíš?“ Zavrčala nespokojne.
„Prečo spíš pred dverami môjho pána?“ Spýtal sa rovnakým tónom. Apia sa postavila a prehla sa v chrbte, aby sa povystierala.
„Ty to necítiš?“ Spýtala sa posmešne, zívla a olizla si labu.
„Čo tým myslíš?“ Premeral si ju vlk podozrievavo.
„Ty necítiš tie pocity?“ Posadila sa naproti nemu.
„No, niečo áno. Preto idem za ním. Očividne sa niečo deje.“ Zamyslel sa.
„Samozrejme, že deje. Ale pochybujem, že bude chcieť byť rušený.“ Odfrkla si leopardica a začala si čistiť fľakatý kožúštek.
„Nemyslím, že máš pravdu.“ Prešiel k dverám a labou sa ich snažil otvoriť. Apia ho nechala a iba ležérne sedela vedľa dverí. Dvere sa potichu pootvorili a Taras zostal zarazene stáť na mieste. Labou dvere zase pritiahol a tie sa potichu zavreli. Posadil sa vedľa Apie.
„Aha.“
Simeon sedel opretý o čelo postele a priblblo sa usmieval. Arne mu ležal na nohách a on sa mu nežne preberal v rozpustených vlasoch. Gumičku stratil akýmsi záhadným spôsobom, pri ich vášnivom bozku.
„Simeon?“ Prerušil ticho mladší po chvíli.
„Áno?“ Prebral sa z miernej letargie a zahľadel sa na neho.
„Myslíš, že je to správne?“
„A čo ako?“ Spýtal sa nechápavo Simeon. Arne sa posadil a objal si kolená.
„Tento vzťah.“ Simeon sa pousmial. Páčilo sa mu, že Arne hovorí o vzťahu a nie o nejakom úlete alebo niečom podobnom.
„Stále nerozumiem, čo tým chceš povedať.“
„Si vlastne niečo ako môj bodyguard a ja budem čoskoro tvoj kráľ.“ Arne si položil hlavu na kolená a zahľadel sa z okna. Simeon sa zamyslel.
„No a?“
„Je to proti pravidlám.“ Zašeptal do ticha a povzdychol si. Simeon si ho stiahol k sebe a pevne ho objal. Vtisol mu nežný bozk do vlasov a pohladil ho chrbte.
„Nezáleží na pravidlách, ktoré sú nezmyselné. Pokiaľ sa máš kvôli pravidlám trápiť a ničiť sa, tak ich radšej poruš aj keď len na malú chvíľu. Vždy ti to bude stáť za to.“ Zašepkal k nemu a neprestával ho hladiť. „Otázka je, či ľutuješ svoje porušenie ty.“ Arne sa pri poslednej vete napol. Odtiahol sa od Simeona a zahľadel sa mu do smaragdových očí. Usmial sa a pohladil staršieho po tvári, ktorý sa do toho dotyku oprel.
„Nikdy by som neľutoval niečo, čo som urobil zo srdca.“ Simeon sa k nemu nahol a jemne prešiel svojimi perami cez tie jeho.
„Tak nepremýšľaj nad pravidlami.“ Šepol mu do pier a spojil ich v precítenom bozku. Arne sa do bozku pousmial a obtočil mu ruky okolo krku. Pomaly začal klesať do perín a Simeona bral so sebou. Starší ho opatrne zaľahol a mierne sykol bolesťou. Arne sa vyplašene odtiahol.
„Bolí ťa to? Prepáč.“
„Nie, nie. Všetko je v poriadku.“ Usmial sa Simeon a znova sa k nemu sklonil. „Pokojne môžeme pokračovať.“ Arne sa tomu len zasmial a poddal sa bozku, ktorý Simeon rozohral. Ten sa na neho viac nalepil a pohladil ho po boku. Ich intímnu chvíľku však prerušil hluk z chodby. Ozývalo sa odtiaľ podráždené vrčanie a štekot. Arne sa odtiahol a zahľadel sa k dverám.
„Čo sa to tam deje?“
„Nechaj to tak. Keby to bolo vážne, dajú nám vedieť.“ Poznamenal starší a znova sa sklonil k bozku. Štekot zosilnel. Arne sa znova odtiahol a vstal. Simeon si len porazene povzdychol a zložil sa do perín. Arne sa na neho usmial a prešiel k dverám. Otvoril ich a za nimi našiel štekajúceho Tarasa a vrčiacu Apiu. Oproti nim stála Mariola s Raisou a Andresom a snažili sa im dohovoriť.
„Čo sa tu deje?“ Ozval s čiernovlások prekvapene.
„Nechcú nás pustiť k Simeonovi.“ Odpovedala Mariola podráždene. Apia sa maznavo obtrela o Arneho nohu a zapriadla.
„Nechceli sme, aby vás rušili.“ Arne po tých slovách zbledol a hneď na to sčervenal. Až vtedy mu došlo, čo sa mohlo stať. Ktokoľvek z nich ich mohol nachytať v dosť intímnej chvíli a to by nebolo dobré. Hodil pohľadom k posteli, kde ležal Simeon a tváril sa ako nevinnosť sama. Mariola sa pretiahla popri ňom do izby, nasledovaná ostatnými, a prešla k posteli. Skontrolovala mu obväzy a zamračila sa.
„Čo tu preboha vyvádzaš? Vieš, že musíš dávať pozor.“ Simeon sa potulne usmial.
„Trocha sme s Arnem blbli.“ Všetci sa ako na povel otočili na najmladšieho a podozrievavo si ho premerali. Arneho pokožka chytila odtieň prezretej paradajky.
„Musím...ísť trénovať.“ Prehodil rýchlo a vyparil sa ako para nad hrncom. Vybehol z izby a zamieril rovno do záhrady. Zastavil až v altánku, kde sa zničene posadil a snažil vydýchať. Apia dobehla k nemu, vyskočila na lavičku a hlavou sa obtrela o jeho bradu. Arne sa usmial a pohladil ju po boku.
„Ďakujem.“
„Nie je zač.“ Obaja vedeli o čom je reč. Nebolo treba to nijak upresňovať.
„Ako si to vedela?“ Spýtal sa jej po zamyslení a poškrabkal ju za ušami.
„Sme jedna duša. Zabudol si?“ Uchichtla sa leopardica. „Zdieľam tvoje pocity.“ Arne prekvapene zamrkal.
„Čo presne si cítila?“
„Šťastie, náklonnosť, lásku, spokojnosť. Ale hlavne vášeň a túžbu. Aj keď neviem, po čom si tak veľmi prahol.“ Mladík sa na chvíľu zarazil. On vedel až priveľmi, po čom túžil. Ale až vtedy si to uvedomil. Okamžite sa navrátil červený odtieň tváre.
„Panebože.“ Povzdychol si a zaboril tvár do jemného kožucha šelmy.
„Čo sa deje?“ Ozvala sa Apia a jemne do neho šťuchla.
„Veď ja som po ňom vlastne vyštartoval.“ Zašeptal zmožene.
„Keby to nechcel, tak to neurobí.“ Snažila sa ho utešiť.
„Hm, to je fakt.“ Uznal mladík po chvíli a zasnene sa usmial. „Bolo to fajn.“
„Iba fajn?“ Uchechtla sa leopardica.
„To najkrajšie na svete. Dokonca lepšie ako tá čokoláda.“
Simeon ležal na posteli a hľadel z okna. Chytal ponorkovú chorobu z vlastnej izby. Liezlo mu na nervy neustále ležanie v posteli. Napriek Mariolinim hrozbám opatrne vstal a prešiel k oknu. Roztvoril ho dokorán a nasal čerstvý vzduch do pľúc. Blažene privrel oči a pousmial sa. Vonku panovala už dosť hlboká noc. Povzdychol si. Taras sa v spánku otriasol chladom, ale spal ďalej. Dvere jeho izby sa pootvorili. Vedel to, ale nedal to najavo. Iba nehybne stál pred oknom a čakal, čo sa bude diať. Do izby nakukla čiernovlasá hlava. Arne sa usmial, keď videl staršieho. Potichu vošiel a zavrel za sebou.
„Kde si bol tak dlho? Myslel som, že sa vrátiš, keď ostatní odídu.“ Prerušil ticho Simeon a s úsmevom sa otočil na Arneho. Ten stál opretý o dvere a doširoka sa usmial.
„Chýbal som ti?“ Zasmial sa a ladným krokom šelmy sa blížil k nemu.
„Čo je to za otázka?“ Usmial sa znova Simeon a posadil sa na parapetu okna. Arne zastavil v pol ceste a hrane sa zamračil.
„Ak nie tak kľudne môžem ísť k sebe.“ Otočil sa a chcel vykročiť k dverám.
„Poď radšej sem.“ Natiahol k nemu ruku v očakávaní. Mladší sa otočil a usmial sa. Znova sa vydal jeho smerom. Zastavil sa tesne pred ním a vložil svoju dlaň do jeho ruky. Simeon si ho pritiahol k sebe a rukami ho objal okolo pásu. Stále sedel a tvár mal na úrovni jeho hrudníka. Oprel sa o neho a spokojne si povzdychol.
„Tak chýbal?“ Naliehal na neho čiernovlások a rukou ho pohladil po vlasoch. Simeon sa usmial a vzhliadol k nemu.
„Neskutočne.“ Zašeptal k nemu.
„Správna odpoveď.“ Rozosmial sa mladík a sklonil sa k jeho perám. Spojil ich v jemnom bozku a hneď sa odtiahol. „Mal by si ležať. Mariola ťa prizabije. A čo ja tu budem potom robiť?“ Napomenul ho mladší a pohladil ho po tvári.
„Nudím sa v posteli sám.“ Fňukol nespokojne Simeon a viac sa o mladšieho oprel.
„Ale no tak. Poď si ľahnúť. Asi by ťa nepochválili, keby si ešte prechladol.“ Simeon si nešťastne povzdychol a vstal. Sklonil sa k Arnemu a zastavil tesne u jeho pier.
„A čo za to?“ Zašeptal k nemu.
„A čo by si chcel?“ Páčila sa mu táto atmosféra. Bolo zvláštne, aké prirodzené mu prišlo bozkávať ho.
„Hm, niečo sladké, malé, čiernovlasé.“ Zamyslel sa starší, ale neodtiahol sa od jeho pier. Arne sa zamračil.
„Ja nie som malý.“
„Pšš, najprv moja odmena. Potom sa môžeme hádať.“ Usmial sa Simeon a prisal sa na mladíkove ústa, aby mu zabránil v proteste. Arne ho objal okolo krku a jednoducho sa poddal. Netrvalo to dlho a Simeon sa so spokojným úsmevom odtiahol. Pohladil Arneho po červenajúcej sa tvári a vlepil mu ešte jeden nežný bozk na čelo. Mladík sa usmial a vložil svoju ruku do tej jeho, aby ho mohol začať ťahať k posteli. Simeon si rezignovane povzdychol a vykročil. Arne ho uložil do postele a prikryl ho ako malé dieťa. Vrátil sa k oknu, aby ho mohol zavrieť.
„Zostaneš?“ Spýtal sa Simeon dúfajúc kladnú odpoveď. Arne sa na neho otočil a pristúpil k posteli. Starší sa na neho usmial, posunul sa na posteli ďalej a nadvihol prikrývku. Arne chvíľu váhala, no nakoniec si k nemu ľahol a pritúlil sa. Simeon ich oboch prikryl, objal čiernovláska okolo pásu a viac si ho pritiahol k telu.
„Dobrú noc.“ Zašeptal k nemu mladší a spokojne zavrel oči. Simeon mu ešte vtisol nežný bozk do vlasov.
„Dobrú.“ Zašeptal a aj on sa nechal unášať spánkom.
Komentáre
Prehľad komentárov
Pohodová a krásna časť. Šťastie, že majú patriotov a zdieľajú s nimi svoje pocity. Vďaka patriotom tak môžu "vidieť" a pochopiť veci, ktoré "nevideli" a predíde sa tak prípadným chybám. Veď Arne len vďaka Apii pochopil čo sa vlastne medzi ním a Simeonom v izbe stalo. Som zvedavá ako sa to bude vyvíjať ďalej :)
Re: :)
(Neferet, 19. 9. 2013 23:03)No ono Arne je taký malý ťululum :D veci si uvedomí až keď ich urobí :D ale niekedy je to lepšie ... keby priveľa premýšľal, tak sa asi nič také nestane :D
:)
(Lilia, 19. 9. 2013 22:24)