Kapitola druhá
,,Arne, dones tie tašky sem!" Zakričala Raisa na svojho brata, ktorý stále stál pri aute a kochal sa okolitou prírodou. Bolo to pár minút, čo konečne dorazili k chate v horách, ktorá patrila Barbienej rodine. Všade dookola nič iné, len nádherné lesy híriace rôznymi odtieňmi zelenej. V diaľke sa tíčili štíty vysokých hôr a navodzovali pocit, že sa vrcholom dotýkajú neba. Jednoducho dokonalé.
,,Arne!!!" Ozvalo sa netrpezlivo znova z chaty.
,,Veď už idem." Povzdychol si tmavovlások a vzal tašky z auta. Vbehol do priestrannej chaty, vybehol pár schodov aby sa dostal na poschodie a s funením sa dotackal do sestrinej izby.
,,Preboha, čo v tých taškách máš? Arzenál pre armádu?" Zhodil jej batožinu vedľa postele a zbehol späť k autu po svoje osobné veci. Mariola s Rodes sa medzitým snažili vytiahnuť z komory gril s dreveným uhlím a dopraviť ho na terasu s krbom. Barbie zatiaľ v kuchyni pripravovala mäso a zeleninu, ktorú sa chystali grilovať. Hneď ako sa Raisa vybalila pripojila sa v kuchyni k Barbie. Arne sa neobťažoval veľmi vybalovať a hneď ako zložil v izbe tašky pribehol k Rodesovi, ktorý sa snažil podpáliť uhlie v grile.
,,Sakra!!!" Uľavil si, keď sa mu to ani na piaty krát nepodarilo kvôli vlhkým zápalkám. Arne sa len chechtal kúsok od neho. ,,Nesmej sa mi! Nemohol by si troška vypomôcť?"
,,Nie. Nemohol. Dobre sa na teba díva." Odsekol mu tmavovlások a spokojne sa usadil na drevenú lavicu, ktorá bola na terase hneď pri veľkom drevenom lakovanom stole.
,,Ha ha. Som rád, že sa bavíš." Odfrkol si hnedovlások a znova škrtol zápalkou, ktorá sa mu okamžite zlomila. ,,No tak. Arne, nenechaj sa prosiť." Zakňučal už zúfalo Rodes.
,,Fajn, fajn. Že si to ty." Usmial sa Arne a zahľadel sa do uhlia, ktoré hneď na to vzbĺklo.
,,Výborne. Si skvelý." Rozosmial sa spokojný Rodes a položil na uhlie už vyčistenú mriežku, ktorú priniesla Mariola.
,,Kde sa vôbec fláka Andres?" Ozvala sa z dverí Barbie, ktorá niesla v oboch rukách misky so zeleninou.
,,Tvrdil, že ešte musí skočiť po arzenál na večer." Odpovedal jej Rodes.
,,Takže niekde, kde majú dostatočnú zásobu alkoholu, ktorú môže vykúpiť." Rozosmiala sa Mariola.
,,Niekedy ma ten chlapec desí tým, koľko je toho schopný vypiť a nič mu nie je." Poznamenal hnedovlasý chlapec pri grile a posunul si okuliare na nose o niečo vyššie.
,,Už zase ma ohovárate? Že sa nehanbíte." Ozvalo sa spoza nich, odkiaľ si to k nim hnal rozosmiaty Andres a v každej ruke držal igelitovú tašku. Hlasno to v nej cinkalo a preto bolo všetkým jasné, čo v nej asi je.
,,My? Nikdy. Andresko, my ťa všetci strašne ľúbime a nedáme na teba dopustiť." Obraňoval sa hneď Rodes a prudko vrtel hlavou na znak nesúhlasu.
,,Iste, iste. Ako inak." Položil tašky na stôl a odhalil ich obsah. Bolo tam asi desať fľašiek s alkoholom rôznych farieb a nejaké plechovky s pivom. ,,Tak, môžme začať párty." Usmial sa spokojne pri pohľade na stôl a posadil sa k Arnemu.
,,Andres, sakra, si normálny?" Rozkričala sa na neho Raisa, keď vyšla von. ,,Prišli sme si oddýchnuť a nie uchľastať k smrti."
,,Ale veď toho nie je tak veľa. A nikto ti nekáže to vypiť hneď dnes. Máš na to celý týždeň." Oponoval jej Andres a všetci sa len smiali nad ich pohľadmi. Raisinim naštvaným a Andresovim kajúcnym.
,,Fajn. Odnes tie fľaše zo stola." Prikázala a spražila ho pohľadom, ktorému sa odporovať nedalo. Andres s povzdychom vstal, vzal fľaše a odniesol ich do chladničky. Na stole nechal len dve fľaše červeného vína a kolu priniesol z kuchyne. Po asi dvoch hodinách boli už všetci spokojný s plnými bruškami vynikajúceho grilovaného mäsa a niekoľkých pohároch červeného striku. Slnko už pomaly liezlo za hory a z druhej strany oblohy nakúkal striebristý mesiac. Vzduch sa začínal ochladzovať a tak partička kamarátov sa radšej presunula do obývačky.
,,Idem sa trocha prejsť.“ Oznámil ostatným Arne a vybehol si do izby pre teplejšiu mikinu. Zbehol pár schodov a zamieril k dverám.
,,Nebuď dlho a daj si pozor. Sú tu vlci a medvede.“ Upozornila ho starostlivo Raisa.
,,Neboj sa.“ Odvetil jej s úsmevom a už ho nebolo. Vydal sa lesnou cestičkou za chatou. Bolo tam nádherne ticho, ktoré prerušoval len zvuk cvrčkov, ktorý vábili samičky a húkanie sovy, ktorá sa chystala na lov. Nič krajšie si Arne nevedel predstaviť. Pomalými krokmi sa túlal lesíkom a s jemným úsmevom si vychutnával božský pokoj všade naokolo. Po pár minútach sa dostal k akémusi jazeru. Na pokojnej hladine sa odrážala okolitá krajina ako v zrkadle. Mesiac už svoju púť začal dávno a preto sa krásne jagal v strede jazera. Krásny pohľad. Arne prišiel až tesne k hladine, zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Vzduch bol nasýtený prírodou a vôňou lesa. Otvoril oči a zahľadel sa do diaľky, kde tušil druhý breh jazera. Chvíľu len tak stál, kým sa otočil na spiatočnú cestu. Zahľadel sa k cestičke a prekvapene zamrkal. Zdalo sa mu, že zbadal pohyb. Zavrtel hlavou a vydal sa späť. Po pár krokoch sa zarazil. Z kríkov vedľa neho sa ozval šuchot. Arne sa vystrašene obzrel. Šuchot sa začal meniť na tiché vrčanie, ktoré sa blížilo. Arne stuhol. Nepáčil sa mu ten zvuk. Trvalo len chvíľu, kým sa rozbehol po ceste k chate. Nedobehol však ďaleko. Do cesty mu za vírenia prachu a lístia skočilo obrovské zviera.
,,Čo to...“ V prvom momente si Arne myslel, že je to medveď, ale cez prach poriadne nevidel. Začul znova vrčanie a o krok cúvol. Z prachu sa vynorila najprv veľká laba, ktorá ani v najmenšom nebola medvedia. Arne znova o pár krokov cúvol. V prachu sa zaleskly žiarivé žlté oči. Prvú labu nasledovala druhá a hneď na to sa vynorila hlava s ostrými zubami. Bol to vlk. Ale nie hocijaký. Musel mať minimálne dva a pol metra. Pomalými ladnými krokmi dravej šelmy sa blížil k Arnemu, ktorý úžasom onemel. Nemo hľadel na zviera pred sebou a nedokázal pochopiť, kde sa tu vzalo. Jeho srsť bola strieborná a vo svite mesiaca žiarila. Jeho majestátnosť bola neuveriteľná. Z žltých očí mu vyžarovala chuť zabíjať a vycerené zuby tomu dodávali ešte strašidelnejší dojem. Arne podvedome pomaly ustupoval pred veľkou šelmou, kým nenarazil na strom. Uvedomil si, že nemá kam utiecť. Zviera zastavilo a premeriavalo si ho pripravené k útoku. Prikrčilo sa a rozbehlo sa priamo k nemu. Arne sa zmohol len na rýchly pohyb rukou k zemi. Behom chvíle sa pred ním objavila stena z pôdy, ktorá ho kryla. Zviera nestihlo zabrzdiť a narazilo priamo do nej. Zaskučalo a zavilo. Arne však nedokázal udržať stenu dlho. Hneď ako sa zosunula späť k zemi, on sám únavou klesol na kolená a unavene sledoval strieborného vlka, ako sa znova chystá skočiť. Keď sa už pomaly zmieril so svojim osudom, ozvalo sa spoza neho dlhé zavitie a šuchot lístia. Behom pár chvíľ mu nad hlavou preletelo zviera a pristálo tesne pred ním. Ďalší vlk. Tentokrát čierny ako noc, ale zato rovnako veľký ako ten strieborný. Arne ohromene hľadel na obraz pred sebou. Čierny vlk sa prikrčil a vyceril tesáky na toho strieborného. Vyskočil a zaútočil striebornému vlkovi priamo na krk. Uhryzol ho a pritlačil k zemi. Druhý vlk sa však len tak nedal a zadnou labou ho od seba odtsrčil. Zaútočil mu na krk. Čierny sa však hneď spamätal a útoku sa vyhol. Skočil striebornému na chrbát a znova ho uhryzol do krku tesne za hlavou. Strieborný vlk hlasno zakňučal. Čierny vlk ho zubami chytil za srsť a silou ho odhodil. Strieborný padol k zemi a s ťažkosťami sa postavil. Naposledy zavrčal a zmizol medzi stromami. Arne neveril vlastným očiam. Trocha pochyboval o svojom duševnom zdraví. Prebral ho až pohyb pred ním. Čierny vlk sa opatrnými pomalými krokmi približoval k Arnemu. Hlavu mal sklonenú až k zemi a tiško kňučal. Zastavil tesne pred vydeseným tmavovláskom. Ten sa chrbtom viac natlačil na kmeň stromu a hľadel na veľkého vlka pred sebou. Až teraz si všimol jeho oči. Boli smaragdovo zelené a dívali sa do tých jeho. Súcitne? Nežne? Nebolo to ako s tým strieborným, z ktorého pohľadu vyžarovala smrť. Z tohto išla neha a láskavosť. Nechápal to. Vlk sa ňufákom opatrne priblížil k jeho tvári, jemne mladíka šťuchol do líca a znova sa stiahol. Arneho mierne vydesil ten dotyk, ale pochopil z neho, že zviera mu nechce ublížiť. Chvíľu mlčky hľadel na jeho jemnú srsť, kým omámene natiahol k nemu ruku a pohladil ho opatrne po hlave. Vlk privrel oči a sklonil sa k maldíkovej tvári, aby ju jemne oblizol. Arne sa pousmial a ruku stiahol. Zahľadel sa do zelených očí svojho záchrancu a vyčerpaním omdlel.
,,Kde môže byť tak dlho?“ Raisa nervózne pochodovala po chate.
,,Neboj sa. Určite je v poriadku.“ Upokojovala ju Barbie.
,,Čo ak sa mu niečo stalo?“
,,Nič sa mu nestalo. Z jeho schopnosťami ho prekvapí maločo.“ Ubezpečoval ju pre zmenu Andres.
,,Hľadajú nás. Možno zistili kde sme.“ Raisa sa jednoducho nedokázala upokojiť.
,,Akoby nás našli? Dávame si predsa pozor.“ Oponovala jej Mariola.
,,Mari má pravdu. Nemajú nás ako nájsť.“ Ubezpečoval ju Rodes.
,,Dosť! Idem ho hľadať!“ Vyhlásila odhodlane, vzala si bundu a vyšla na terasu. Ostatní ju s povzdychom nasledovali. Na terase sa však všetci zarazili. Z lesa vychádzal po cestičke tieň. V prvom momente si mysleli, že sa Arne vracia, ale keď sa tieň zväčšoval pochopili, že niečo je zle. Pred ich očami sa objavil obrovský čierny vlk.
,,Simeon.“ Vydýchla vlkovo meno Raisa a rozbehla sa k nemu. Vlk zastavil a pomaly si ľahol. Raisa prišla až k nemu, zatiaľ čo ostatní len ticho stáli na terase. Až keď bola tesne pred ním všimla si na jeho chrbte ležiacu osobu.
,,Arne!“ Vykríkla stiahla si mladíka do náručia. ,,Preboha Arne.“ Ostatní sa rozbehli k nej. Chlapec bol v bezvedomí.
,,Simeon, čo sa stalo?“ Ozvala sa Mariola. Simeon len zakňučal a odišiel do lesa. Zjavila sa akási podivná žiara a o pár chvíľ sa z lesa vynoril vysoký štíhli mladík s krátkymi čiernymi vlasmi. Po boku mu ladne kráčal krásny čierny vlk. Došiel až k skupinke a zahľadel sa na chlapca v Raisinej náruči.
,,Gedeon ho našiel a poslal na neho wolvera.“ Prehovoril zamatavým hlasom a vzal Raise mladíka z rúk. ,,Je v poriadku. Len omdlel.“
,,Ale ako? Všetky stopy sme zahladili.“ Nechápal Rodes. Nemali ich ako nájsť.
,,Netuším, ale ak by som nebol nablízku, tak by to neprežil.“ Nežne pozrel na mladíka vo svojom náručí a pousmial sa. ,,Ale bojoval statočne.“ Vstal a vydal sa k chate. Všetci ho nasledovali.
,,A čo ten wolver?“ Opýtal sa ticho Andres.
,,Zranil som ho, ale ušiel.“ Povzdychol si Simeon. Došli až do chaty a Raisa ho naviedla do Arneho izby, kde ho Simeon položil do perín a prikryl ho. Naposledy sa na neho pozrel a vyšiel z izby nasledovaný Raisou. Ostatní sedeli v obývačke a čakali na nich. Simeon sa otočil na svojho vlka a zahľadel sa mu do očí.
,,Taras, skús vystopovať toho wolvera.“ Prikázal vlkovi, ktorý len kývol hlavou a vybehol z chaty smerom k lesu.
,,Nechápem, čo sa tu deje.“ Ozvala sa ako prvá rozrušená Barbie. Simeon len nepekne po nej zazrel.
,,Kto všetko vedel, že idete sem?“ Spýtal sa jej chladne.
,,Nikto. Len moja matka a tá patrí k nám.“ Odpovedala hneď blondína.
,,Pýtam sa ťa ešte raz. Kto všetko vedel kde ste, Beatris?“ Jeho hlas znel nebezpečne. Bol chladný a dravý ako hlas šelmy. Barbie preglgla.
,,Čo tým chceš povedať?“ Spýtal sa opatrne Andres.
,,Nie je možné, aby ho Gedeon tak ľahko našiel. Znamená to, že o vás vedel už v meste.“ Odpovedal mu a pohľadom znova strelil po Barbie. ,,Niekto mu musel podávať informácie.“
,,A prečo sa dívaš na mňa? Naznačuješ, že som to bola ja? Prečo by som to robila?“ Rozkričala sa na neho Barbie. Simeon si radšej len povzdychol.
,,Nič nenaznačujem. Je to proste čudné.“
Simeon sedel na parapete okna v Arneho izbe. Začínalo svitať a tmavovlások sa ešte neprebral z bezvedomia. Jeho vlk, Taras, sa vrátil iba pred chvíľou, no nič nenašiel. Teraz tíško ležal vedľa Arneho postele. Wolver, ktorého Simeon zranil, zmizol. Raisa sedela v kresla vedľa Arneho a spala. Celú noc sa od neho nepohla ani na krok. Chlapec v posteli sa zavrtel a čosi zamumlal, kým pomaly otvoril oči. Zrak mal mierne zahmlený a preto musel pár krát zamrkať, aby konečne zaostril na strop svojej izby v chate. Otočil hlavu na bok a zbadal svoju sestru schúlenú v kresle.
,,Raisa?“ Zašeptal unavene. Dievča sebou trhlo a okamžite sa prebralo.
,,Arne? Chvalabohu.“ Vstala a objala ho. ,,Ako ti je?“
,,Hm, ani neviem. Som unavený.“ S ťažkosťami sa posadil. ,,Mal som čudný sen. Chcel ma zabiť obrovský strieborný vlk, ale zachránil ma druhý. Čierny so zelenými očami.“ Raisa si povzdychla.
,,Arne, musím ti niečo povedať.“
,,To nebol sen.“ Ozval sa spoza nej Simeonov hlas. Arne sa otočil na mladíka stojaceho za jeho sestrou a podozrievavo si ho premeral.
,,Kto je to?“
,,Som Simeon Navier. Čierny wolver a Prvý strážca kráľovstva Genias.“ Poklonil sa mladík a žiarivo sa usmial.
,,Genias? Dobrý fór.“ Uškrnul sa Arne. ,,Strielate si zo mňa?“
,,Arne, on hovorí pravdu.“ Ozvala sa previnilo Raisa. ,,Genias je skutočný.“
,,Raisa, nebuď smiešna. Je to len rozprávka na dobrú noc.“ Krútil hlavou mladší, ale červíček pochybností v ňom predsa len bol. Vzhliadol späť k Simeonovi a pozorne si prezrel jeho tvár. Bol krásny. Jemné, ale pri tom mužné rysy, malý rovný nos a pery dokonale tvarované. Najkrajšie však boli jeho oči. Sýte zelené lemované tmavými mihalnicami. Arne mal pocit, že už tie oči videl. Chvíľu sa do nich vpíjal svojimi, kým ho neprebral pohyb pod rukou. Odtrhol pohľad od mladíka a zahľadel sa k svojej ruke, o ktorú sa obtieralo akési zviera. Pes? Nie. Vlk.
,,To je Taras. Môj patrior.“ Oboznámil ho Simeon. Ten stále hľadel k čiernemu vlkovi, ktorý mu práve oblizoval ruku. To nie je on.Tento je normálny. Prebehlo Arnemu mysľou. Snažil sa spomenúť na rozprávky, ktoré mu Raisa ako malému hovorila. Urputne premýšľal a vtedy si spomenul, kde tie oči videl. Prudko zdvihol hlavu a zahľadel sa na Simeona.
,,To ty. Ty si bol včera v tom lese. To ty si ma zachránil.“ Vykríkol poznaním. Simeon len s jemným úsmevom prikývol.
,,Do čerta čo sa tu deje?“ Povzdychol si zúfalo a pohľad uprel k tichej Raise.
,,Arne, musím ti niečo povedať.“ Začala dnes už znova a povzdychla si. ,,Pamätáš si na princeznú z príbehov o Geniase?“ Arne len mlčky prikývol. ,,Genias je skutočný a rovnako aj princezná alebo skôr kráľovský potomok. Nebolo to vždy dievča. Posledný následník je chlapec.“
,,Nerozumiem. Ako je? Hádam bol nie?“ Nech premýšľal akokoľvek, nedávalo mu to zmysel.
,,Nie Arne. On stále žije.“ Oznámila mu Raisa nervózne. ,,A musíme ho chrániť, aby mohol nastúpiť na trón.“
,,Čože? Kto my? Raisa, prestáva to byť vtipné.“ Rozčuľoval sa stále viac chlapec.
,,Si to ty Arne.“ Zašepkala Raisa.
,,Ako prosím?“ Arne bol prekvapený ako dávno nie.
,,Tvoje meno je Arneles Le Arago a si právoplatným následníkom Geniaskeho trónu.“
Komentáre
Prehľad komentárov
Skvelá kapča :D Strašne napínavá ;D Chudák Arne :( Som rada ,že je v poriadku :D hneď idem na ďalšiu časť :DD
Wow :3
(Dí de Fast (vlcipovidky.blog.cz), 5. 8. 2013 15:18)