Kapitola desiata
Arne s Raisou a ostatnými sedeli v jedálni a raňajkovali. Bolo niečo po siedmej ráno a nikto z nich toho veľa nenaspal. Aj raňajky boli tiché a atmosféra bola pochmúrna. Zatiaľ nikto nevedel ako na tom Simeon je. Mariola všetkých z izby vyhodila a zostala pri ňom celú noc. Arne mal pred sebou akúsi sladkú kašu, ktorú si v Geniase veľmi obľubil, ale absolútne nemal chuť jesť. Lyžicou sa v nej babral a nešťastne vzdychal. Dvere sa otvorili a dovnútra vstúpila značne unavená Mariola. Arne okamžite vystrelil zo stoličky a pribehol k nej. Pomohol jej posadiť sa a netrpezlivo postával pri nej.
„Ako to s ním vyzerá?“ Spýtal sa ako prvý Andres. Mariola si povzdychla.
„Jed som z tela síce dostala, ale má vysoké horúčky a stratil veľa krvi.“
„Čo to znamená?“ Ozval sa trocha vydesený Arne.
„Neznamená to nič. Ak sa zrazia horúčky a poriadne si oddýchne, mal by byť v poriadku. Ale ak nezrazíme horúčku, môže to s ním byť veľmi zlé.“
„Môžem ísť za ním?“ Spýtal sa potichu Arne a Raisa k nemu podozrievavo vzhliadla.
„No, teraz spí. Neviem, či je to dobrý nápad. Potrebuje odpočívať.“ Zamyslela sa Mariola.
„Iba na chvíľu.“ Zaprosil naliehavejšie čiernovlasý mladík.
„Tak dobre. Ale vážne len na chvíľu.“ Arne okamžite vystrelil z jedálne a zamieril už známou chodbou k Simeonovej izbe. Prišiel až k dverám a zhlboka sa nadýchol. Pomaly otvoril dvere a potichu vošiel dnu. Podišiel až k posteli a zahľadel sa na čiernovláskovú tvár. Simeon pokojne ležal na chrbte a celý hrudník mal obviazaný. Arne si nešťastne povzdychol. Posadil sa na kraj postele a chytil jeho dlaň do svojej. Palcom ho pohladil a zrak upieral k jeho obväzom. Taras tíško ležal vedľa neho na posteli. Hlavu mal položenú na predných labkách a nešťastným pohľadom pozoroval svojho pána.
„Nie je to tvoja chyba.“ Ozval sa spoza neho Linetin hlas. Arne sa prekvapene obzrel. Povzdychol si a pohľad sklopil k zemi.
„Keby som nechcel ísť do mesta, tak by sa to nestalo.“
„Nemohol si vedieť, že budú v tom lese. Nikto z nás nemohol. Ešte sa nestalo, aby zaútočili tak blízko.“ Pristúpila k nemu a pohladila ho vlasoch. „Neboj sa o neho. Je z nás najsilnejší. Ani sa nenazdáš a bude zase pobehovať s Tarasom ako vetroplach.“ Pousmiala sa povzbudivo na mladšieho. „Poď. Mali by sme ho nechať odpočívať.“ Vzala ho za ruku a vyviedla z izby. Arne sa naposledy otočil a zahľadel sa na Simeona. Znova povzdychol a zavrel dvere. Prechádzali s Linetou chodbou v tichu. Arneho zrazu niečo napadlo.
„Lineta? Raisa mi vravela, že sliny šedých vlkov sú jedovaté.“ Lineta spozornela.
„Áno. Aj ich pazúre sú pokryté jedom.“ Prikývla.
„No, ale pamätám si, že keď ma v ľudskom svete zachránil, tak ho jeden z vlkov uhryzol. No, vlastne uhryzol Tarasa.“ Zamyslel sa na chvíľu. „Aj keď vlastne netuším ako, ale Taras mal vtedy Simeonove oči.“ Vyšli spolu do záhrady a posadili sa v altánku.
„Je to trocha zložité.“ Začala potichu blondína a zamyslela sa. Ťažko sa to vysvetľovalo. „V druhom svete sú naše schopnosti obmedzené. Je tam príliš málo energie, ktorú môžeme využiť.“
„Málo energie?“ Spýtal sa nechápavo mladík. Lineta prikývla.
„Všetko má svoju energiu. Stromy, pôda, moria, zvieratá alebo čokoľvek iné. Elementári, fauneri a iný ľudia so schopnosťami túto energiu vstrebávajú a vďaka tomu dokážu svoje schopnosti ovládať. Ale v Geniase je tej energie viac. Energia jedného stromu tu, sa rovná energií celého lesa v druhom svete.“ Arne prekvapene zamrkal. Netušil, že je niečo také možné.
„Ako to ale súvisí?“
„Keďže je málo energie, sú oslabené aj schopnosti. Nedokážeme tam používať naše schopnosti v plnom rozsahu. Rovnako aj naši patriori sú tam slabší a preto sa dokážu premeniť, len spojením duší.“
„Spojenie duší? Čo to je?“
„Tvoja duša a duša patriora sú v podstate jeden celok. Dva kusy skladačky, ktoré k sebe pasujú. V Geniase je dosť energie na to, aby sa patrior zmenil a pritom nemusel čerpať veľa energie zo svojho pána, ale v druhom potrebuje hlavne energiu pána. Keď sa mení, pohlcuje pritom dušu svojho faunera a tým sa mení. Vždy však v tejto premene niečo zo vzhľadu pána zostane. Ako Simeonove zelené oči napríklad.“ Arne sa zamyslel. Dávalo to zmysel.
„A ten jed? Som si istý, že ho uhryzol.“
„Rovnako ako naše schopnosti sú oslabené, tak aj Gedeonovi vlci. Ich jed tam jednoducho neúčinkuje.“
„Prečo sú to vždy vlci?“ Napadlo zrazu Arneho.
„Gedeon bol wolver, ale nebol elementár. Mal málo energie na udržanie vlčej duše a vlk na neho zaútočil. V sebaobrane ho zabil. Nikdy sa z toho nespamätal.“
„Ale to je hrozné.“ Zalapal po dychu Arne. „Simeon mi hovoril, že patrior si vyberá len pána, ktorý má dosť energie, tak prečo si ten vlk vybral jeho?“ Lineta si smutne povzdychla.
„To nikto neviem. Ale Gedeon sa naučil vytvárať umelých patriorov. Neviem presne ako to robí, ale má vlkov bez faunerov, ktorý ho poslúchajú.“ Zahľadela sa k sídlu. Zo strechy sa zniesol Nerion a pristál na múriku vedľa nej. Lineta sa pousmiala a pohladila ho po lesklom perí. „Ľudia hovoria, že sa Gedeon zbláznil, keď musel zabiť svojho vlka.“ Arne sa natiahol a pohladil Neriona po bruchu.
„Čo si myslíš ty?“ Spýtal sa jej zvedavo.
„Podľa mňa je to len nešťastný človek, ktorý proste potrebuje lásku. Keď raz zažiješ pocit, že ťa niekto potrebuje, že si pre neho všetkým a že je schopný obetovať svoj život, aby ťa zachránil, je ťažké sa toho vzdať. To všetko je patrior. Je tvoj najbližší priateľ. Tvoja najväčšia láska. Tvoja rodina.“
„A zabiť niekoho blízkeho poznačí každého.“ Povzdychol si Arne a sklopil pohľad. Už chápal.
Bola hlboká noc a v celom sídle bola tma. V jednej z chodieb sa však objavilo svetlo. Arne potichu prechádzal sídlom so sviečkou v ruke. Dostal sa až k dverám Simeonovej izby. Potichu vošiel a opatrne za sebou dvere zavrel. Prešiel až k posteli, na ktorej mladík už dva dni spal. Odložil sviečku na nočný stolík pri posteli a vyliezol na posteľ za ním. Taras, ktorý doteraz ležal vedľa svojho pána s hlavou položenou na jeho hrudi, k nemu vzhliadol. Arne ho so smutným úsmevom pohladil po hlave. Vlk mu nežne oblizol ruku a presunul sa k Simeonovim nohám, kde sa znova uložil k spánku. Arne si ľahol vedľa staršieho a chytil do dlane jeho ruku. Nešťastne si povzdychol.
„Musíš sa prebrať. Chýbaš mi.“ Zašepkal k nemu a zavrel oči. Od rozhovoru s Linetou ubehli už dva dni a on sa odvtedy stále staral o Simeona. Nechcel od neho odísť ani na chvíľu. Uvedomil si, že mu na ňom záleží viac, než by si bol ochotný pripustiť. Poznal ho síce pár dní, ale zamiloval si jeho úprimný úsmev, jeho žiarivé zelené oči, jeho zamatový, hoci trochu chladný hlas. Uvedomil si, že bez neho, by proste Genias nebol Geniasom. S myšlienkami na neho konečne zaspal hlbokým spánkom. Nepostrehol stisk ruky, ktorú držal. Ani zatrepotanie sa viečok a následné otvorenie očí. Nevšimol si pootočenie hlavy a nepatrný nežný úsmev. Neucítil ani pritiahnutie do náruče a pohladenie vo vlasoch. A nepočul tiché zašeptanie.
„Tiež si mi chýbal.“
Arneho prebudil Taras, ktorý sa cez neho snažil k niečomu dostať. Všade bola ešte tma. Snažil sa ho trocha odstrčiť, ale zarazil sa. Zarazil ho smiech, ktorý veľmi dobre poznal.
„Taras. Prestaň. Zobudíš ho.“ Šepkal tíško a so smiechom Simeon k svojmu vlkovi, ktorý ho chcel samou láskou zjesť. Arne s dokorán otvorenými očami ležal a nebol schopný sa ani pohnúť. Uvedomil si, že stále drží staršieho ruku a sčevenal nad myšlienkou, že bol práve prichytený pri niečom takom. Taras sa konečne ukľudnil a nechal svojho pána na pokoji. Vyliezol z postele, rozbehol sa k dverám a labkou si ich nejak otvoril. Vybehol von a dvere sa za ním pomaly privreli. Arne stále ležal a pozoroval osobu vedľa seba, ktorá sa práve otáčala k nemu. Simeonove zelené oči sa zahľadeli do Arneho jasných modrých. Pousmial sa.
„Ahoj.“ Zašeptal k nemu. Arnemu sa nahrnuli do očí slzy. Hodil sa tmavovlasému okolo krku a pevne ho objal.
„Ahoj.“ Odpovedal mu na pozdrav a stále sa ho nepúšťal. Simeon mu obtočil ruky okolo trupu a opätoval objatie. Usmial sa.
„Som rád, že sa ti nič nestalo.“ Znova k nemu zašeptal. Arne sa odtiahol a trocha naštvane na neho pozrel.
„Ty si taký idiot!“ Osopil sa na neho. „Toto už nikdy nerob. Nezachraňuj môj život, keď potom nedokážeš ochrániť ten svoj. Vieš ako sme sa o teba báli?“ Simeon sa znova usmial. Bol rád, že sa o neho tak bál.
„Viem. Prepáč.“ Arne pri tom pohľade okamžite zmäkol. Znova sa k nemu sklonil a objal ho.
„Som šťastný, že si už v poriadku.“ Zašeptal mu do ucha dojato. Simeon trocha bolestivo sykol, keď sa Arne nechtiac zaprel o jeho zranený bok. Arne sa vydesene odtiahol.
„Prepáč, prepáč.“
„To je v pohode. Ešte očividne nie som úplne v poriadku.“ Usmial sa troška unavene.
„Musím ísť po Mariolu. Musí ťa prezrieť.“ Povedal a už sa dvíhal z postele, keď ho zarazila staršieho ruka.
„To chvíľu počká. Zostaň tu chvíľu so mnou.“ Pousmial sa starší. Arne len nemo prikývol a ľahol si na druhú polovicu postele. Simeon sa k nemu mierne natočil telom a spokojne sa usmieval. Arne posmutnel. Sklopil zrak a nešťastne si povzdychol.
„Deje sa niečo?“ Arne sebou mierne trhol. Zahľadel sa mu znova do očí.
„Je to moja chyba. Nemal som vymýšľať s mestom. Keby sme tam nešli...“
„Tak sa to stane inokedy.“ Prerušil jeho monológ zamračene Simeon. „Nebola to nikoho chyba. Ak chceš niekoho obviňovať, tak Gedeona.“
„Ale...“ Chcel mu Arne oponovať, ale Simeon ho znova prerušil.
„Nie. Nič nehovor. Ja sám som ťa chcel vziať do mesta. Prestaň sa obviňovať.“ Pohladil ho po čiernych vlasoch a pousmial sa. „A vezmem ťa znova. Ak teda budeš chcieť.“ Arne sa trochu pousmial.
„Na čokoládu?“ Zažiarili mu oči veselo.
„Máš rád čokoládu?“ Spýtal sa starší nežne. Arne nadšene prikývol. „Ja ju tiež milujem.“ Zasmial sa starší. V ten moment na posteľ vyskočil Taras. Arne sa otočil, aby mohol vlka pohladiť a zbadal v dverách Raisu s Mariolou. Rýchlo vyskočil z postele a pristihnuto sklopil oči. Obe prešli k Simeonovej posteli s úsmevom.
„Ty si nás teda vydesil.“ Zasmiala sa Mariola a prezrela si jeho obväzy.
„Mrzí ma to. Ale žijem a to je hlavné.“ Rozosmial sa Simeon a opatrne sa posadil. Šlo mu to ťažko, no nakoniec sa s Raisinou pomocou oprel o čelo postele.
„To áno, ale nemusel si.“ Zamračila sa na chvíľu Raisa. Arne stále mlčky stál vedľa postele.
„Som v poriadku. Nie tak celkom fit, ale je to dobré.“
„Tak to teda určite nie si.“ Upozornila ho mrzuto Mariola. „Musíš odpočívať. Stratil si veľa krvi. Neopováž sa vstať z postele, kým ti to nedovolím.“
„Fajn, fajn. Chápem.“ Prikývol mladík a zahľadel sa k Arnemu. Nežne sa na neho usmial a Arne úsmev opätoval. Raisa s Mariolou to s úsmevom pozorovali. Už dlhšie si všímali, ako tí dvaja po sebe pokukujú.
„Arne, ty by si mal tiež ísť spať. Zajtra ťa čaká tréning.“ Ozvala sa Raisa a pristúpila k nemu. „Poď si ľahnúť. Zajtra je tiež deň.“
Komentáre
Prehľad komentárov
Som strašne rada, že si Arne uvedomil svoje city k Simeonovi. A tak sa zdá, že i Simeon začína dávať najavo to čo cíti k Arnemu. Je super, že sa Simeon tak skoro zobudil. Veď sa nie je čo čudovať keď sa o neho bez prestávky staral Arne, tak mal Simeon po svojom boku blízku a milovanú osobu. A ako sa hovorí láska robí divy :D Neviem sa dočkať pokračovania a s ním ďalšieho odhaleného tajomstva :)
Re: :)
(Neferet, 27. 8. 2013 18:29)no tajomstiev je tam ešte teda dosť :D som rada, že stále čítaš a páči sa ti to :)
....
(Lilia, 25. 8. 2013 20:26)