Amazing - Láska ide cez žalúdok 6.
Na nebi už svietili hviezdy, ale Nanashi stále sedel s Masaom na terase a výborne sa bavil. Postupne z misy zmizlo všetko ovocie a čokoláda. Víno mu trochu liezlo do hlavy, ale bolo to príjemné otupenie zmyslov. Masao sa ho nevedel nabažiť. Zbožňoval jeho nevinný plachý úsmev a žiariace oči. Bol pre neho proste dokonalý.
„Prečo si vlastne kúpil Amazing?“ Spýtal sa zvedavo mladík a zahľadel sa Masaovi do očí. Ten sa zamyslel.
„Ja vlastne ani neviem.“ Zasmial sa nakoniec.
„Nevieš?“ Zdvihol nechápavo obočie mladší.
„Nemám žiadne skúsenosti s reštauračným priemyslom a dá sa povedať, že Amazing bol proste len výstrel naslepo.“
„Ale prečo práve Amazing?“
„Je to komplikované.“ Pousmial sa starší a pohladil Nanashiho po vlasoch.
„Ja mám čas.“ Oprel sa do toho dotyku mladík a privrel oči. „Rád by som to vedel.“ Masao si povzdychol.
„Po tej nehode to so mnou nevyzeralo dobre. Na nič som si nespomínal a nechápal som, čo sa okolo mňa deje. Matka sa preto rozhodla so mnou odísť do Európy, kde boli špecialisti na amnéziu. Keď som sa po pár rokoch vrátil, všetko v meste mi prišlo úplne cudzie a pritom som sa tu narodil. Len jedno jediné miesto mi prišlo známe.“ Pousmial sa starší. „Šiel som náhodou okolo a zbadal reštauráciu. Mal som pocit, že ju poznám. Proste som do nej vošiel a zistil, že som v nej už určite bol. Prišla mi taká známa, taká blízka. Strašne som si chcel spomenúť, s kým som v nej bol a prečo mám z nej taký dobrý pocit, ale nič sa nestalo. Pár dní nato som musel znova odísť do zahraničia a tam som sa dozvedel, že jeden z majiteľov predáva svoj podiel. A tak som ho okamžite kúpil. Nejak som nepremýšľal, či je to dobrý nápad a že nemám skúsenosti. Bolo mi to proste jedno.“ Nanashi dychtivo hltal každé Masaove slovo. Doteraz nad jeho stratou pamäti nijak nepremýšľal. Bol šťastný, že ho má znova len pre seba, ale teraz bol na pochybách. Mal nutkanie mu povedať celú pravdu, ale bál sa. Bál sa, že by si Masao myslel, že klame.
„A čo teraz? Myslíš, že to bol dobrý nápad?“ Zašeptal k nemu potichu a naklonil hlavu na bok. Masao sa na neho usmial a prisunul sa bližšie k nemu. Jednou rukou mu prehrabol vlasy a pritiahol si ho bližšie k tvári.
„Ten najlepší nápad na svete.“ Zašeptal mu do pier tesne pred bozkom, ktorý rozohral. Nanashi sa oddal bozku. Tak strašne mu chýbala Masaova blízkosť. Objal ho okolo krku a pritisol sa k nemu najtesnejšie ako vedel. Masao ho jednou rukou stále hladil vo vlasoch a druhou ho objal okolo pásu. Opatrne sa s ním ukladal na rozhádzané vankúše. Odtiahol sa od neho a pohladil ho po tvári. Nanashi sa spokojne pousmial.
„Vieš, že si nádherný?“ Zašeptal k nemu starší. „A hlavne keď sa smeješ.“ Nanashi sa rozosmial.
„Ak ma budeš stále ospevovať, budem namyslený.“ Masao sa usmial.
„Mne to vadiť nebude. Aj tak budeš krásny.“ Sklonil sa k nemu a pobozkal ho jemne na čelo. Nanashi privrel oči. Bolo mu tak nádherne. Ležal na mäkučkých vankúšoch, s osobou, ktorú miloval viac než čokoľvek na svete. Nikdy si nemyslel, že niečo také zažije. Masao si ho s úsmevom prezeral a neprestával ho hladiť. Cítil sa trochu zmätený. Tá situácia mu prišla dôverne známa a pritom si bol istý, že s nikým iným niečo také nezažil. Zahnal zmätené myšlienky radšej do úzadia a len si užíval chvíľu.
„Počul som, že budeš mať narodeniny.“ Prerušil po chvíli ticho. Nanashi na neho prekvapene pozrel.
„Kde si to počul?“
„Vrabce v reštaurácií štebotali.“ Usmial sa na neho starší. Nanashi si povzdychol. Nemal rád oslavy a ani nič podobné.
„Áno. O dva týždne.“
„A máš nejaké špeciálne želanie?“
„Áno, mám. Nemať žiadne narodeniny.“ Povzdychol si nešťastne mladík. Masao sa rozosmial.
„Ale no tááák.“
„Očividne nepoznáš Natsumeho záľubu v oslavovaní.“ Uškrnul sa mladší znechutene.
„Je to až také zlé?“ Spýtal sa Masao zvedavo a uvelebil sa na mladšieho hrudi. Nanashi ho jemne hladil vo vlasoch.
„Ako sa to vezme. Pre niekoho, kto tie oslavy veľmi neobľubuje, ako som ja, je to priam katastrofa. Zatiaľ čo Nanami s Natsumem si to budú užívať.“
„Ale tentokrát tam budem ja.“ Nanashi sa zachichotal a zívol si.
„To je vlastne pravda.“
„Čo by si povedal na to, keby som ťa na pár dní uniesol?“ Usmial sa Masao. Odpoveď však neprichádzala.
„Nanashi?“ Zdvihol hlavu a pousmial sa. Nanashi so spokojným úsmevom spal. Pohladil ho jemne po vlasoch. Vyzeral tak nevinne a sladko. Opatrne vstal a vzal ho do náručia. Nanashi sa len trochu zavrtel, ale spal ďalej. Musel byť skutočne unavený. Preniesol ho do spálne a uložil do svojej postele. Stál nad ním a premýšľal čo ďalej. Mal by ho vyzliecť. Nakoniec mu len opatrne stiahol nohavice a tričko mu nechal. Prikryl ho a potichu odišiel z izby. Musel najprv upratať.
Nanashiho prebral chlad. Pomaly otvoril oči a zmätene sa rozhliadol po izbe. Všade panovala tma. Na hodinách bolo niečo po druhej. Došlo mu, že zrejme zaspal a Masao ho preniesol do postele. V izbe bol však sám. Keď si oči konečne zvykli na tmu, postavil sa a prešiel potichu do obývačky. Masao spal na roztiahnutej pohovke iba v spodnom prádle a prikrytý tenkou dekou. Nanashi sa pousmial a opatrne si kľakol k nemu. Pozoroval uvoľnenú Masaovu tvár a obdivoval, ako nevinne dokázal vyzerať. V minulosti bol poriadny kvietok. Neustále robil problémy a vytáčal svojho otca do nepríčetnosti. Prvý krát sa stretli pred skoro ôsmimi rokmi. Nanashi mal vtedy tesne pred osemnástimi narodeninami. Išiel večer z knižnice, kam sa chodil učiť skoro každý deň, keď vedľa neho zastavilo auto. Z miesta vodiča vystúpil mladý hnedovlasý muž, ktorého tam už pár krát videl. Krásne sa na Nanashiho usmial a navrhol mu odvoz domov. Nanashi však odmietol so slovami, že určite nenastúpi nejakému úchylovi do auta a hrdo odcupital preč. Masao sa vtedy na tom len zasmial. Od tej doby sa to niekoľko krát opakovalo. Masao mu vždy navrhol odvoz domov a Nanashi vždy odmietol. Neskôr už to neostalo len pri tom. Čoraz častejšie si čítaval v blízkosti Nanashiho alebo len pri ňom sedával a pozoroval ho. Spočiatku ho mladík odháňal, ale Masao bol neodbytný a tak ho proste len ignoroval. Nanashi sa nad tou spomienkou pousmial. Časom si na jeho prítomnosť zvykol. Keď sa potom pár dní neukázal, Nanashi bol sklamaný. Chodil do knižnice každý deň, ale na žiadnu z kníh sa nedokázal sústrediť. Neustále sa obzeral, či ho niekde nezbadá. Po troch týždňoch už stratil nádej, že ho niekedy uvidí. Vtedy sa pri jeho škole zjavilo naleštené čierne Volvo. O kapotu sa opieral vysmiaty Masao a mával mu o dušu. Nanashi k nemu zamračene pristúpil. Obvyklá otázka.
„Nechceš odviesť domov?“ Masao vedel, že mladík to nepríjme, ale stále dúfal, že sa to možno zmení. Nanashi chvíľu váhal. Nakoniec odvrátil pohľad.
„Áno. Chcem.“ Odpovedal a nedokázal skryť červeň v tvári. Masao na neho vtedy s otvorenými ústami hľadel. Úplne zabudol na to, prečo prišiel. Trochu vykoľajený mu otvoril dvere spolujazdca. Ešte v ten deň ho pozval na rande a Nanashi súhlasil. Doteraz netušil, kedy sa to zmenilo. Pohladil spiaceho Masaa jemne po tvári. Ten sa mierne zavrtel a otvoril oči. Chvíľu tápal v tme, kým si uvedomil, že nie je sám.
„P-prepáč. Nechcel som ťa prebudiť.“ Hlesol previnilo mladší.
„To nič.“ Starší si pretrel oči a usmial sa. „Prečo nespíš?“
„Prebral som sa v izbe sám a tak som ťa šiel hľadať.“ Sklopil zrak k zemi a nervózne sa hral s lemom trička. Až vtedy mu došlo, že ho musel Masao vyzliecť, keďže mal na sebe len spodné prádlo a tričko. Okamžite ho zaliala červeň.
„Nechcel som, aby si si o mne myslel niečo zlé, tak som si radšej ľahol tu.“ Posunul sa trochu a nadvihol deku. „Neseď na tej zemi. Prechladneš.“ Nanashi sa pousmial. Vždy starostlivý Masao. Vstal a opatrne si vliezol k nemu. Masao ich oboch prikryl a pritúlil sa k nemu. Vtisol mu nežný bozk na čelo a s úsmevom zavrel oči.
„Spi. Ešte je skoro na vstávanie.“ Nanashi fascinovane hľadel na staršieho tvár. Sedem rokov sníval o tejto chvíli. Že sa Masao vráti a budú zase spolu. Že ho bude držať v náručí. Že sa budú milovať. Opatrne mu položil ruku na tvár a palcom ho pohladil. Akoby sa chcel uistiť, že je to skutočnosť. Prisunul sa k nemu čo najbližšie a pritisol svoje pery k tým jeho. Jemne skúmal ich mäkkosť a vrýval si ju do pamäti. Masao sa do bozku usmial. Nečakal to od neho, ale rozhodne nechcel zostať pozadu. Pridal sa do tejto nevinnej hry pier, ktorá sa stávala naliehavejšou. Pevnejšie ho objal a pretočil sa nad neho. Bozk sa stával vášnivejším. Jednu ruku presunul nižšie a pohladil mladšieho po stehne. Ten v sebe neudržal tichý vzdych. Za posledných sedem rokov síce mal pár chvíľkových známostí, ale už dlho bol sám a Masao na neho pôsobil neskutočne. Masaova ruka si to zas zamierila vyššie. Postupne mu hrnul tričko stále vyššie a prstami skúmal hebkú pokožku pod ním. Prerušil bozk a hľadel mladíkovi do privrených očí. Pohladil ho po vlasoch a usmial sa.
„Mali by sme spať.“ Zašeptal k nemu potichu. Nanashi na neho prekvapene pozrel. On ho práve odmietol?
„Ja...Um...Prepáč. Určite máš za sebou ťažký týždeň a ja ťa tu obťažujem.“ Začal nervózne bľabotať. Masao sa na tom zasmial.
„Nanashi upokoj sa. Nikoho neobťažuješ.“
„Nie. V pohode. Ja to chápem. Hneď si ľahnem vedľa.“ Už sa chcel vyhrabať z postele, keď ho Masao strhol späť a prisal sa mu okamžite na pery, aby ho umlčal. Nanashi stihol len zalapať po vzduchu, ale okamžite sa uvoľnil. Starší sa od neho po chvíli odtiahol.
„Nevieš si ani predstaviť, ako veľmi po tebe túžim, ale nechcem to unáhliť. Poznáme sa svojim spôsobom len pár dní a príde mi to proste skoro.“ V tej chvíli Nanashiho bodlo u srdca. Tak veľmi to chcel povedať. Že sa poznajú roky. Že sa spolu už milovali. Zároveň ho to však zahrialo. Bol to pre neho dôkaz, že to s ním myslí naozaj vážne. Nejde mu len o chvíľkovú zábavu, ale o skutočný vzťah.
Komentáre
Prehľad komentárov
pekná poviedka....spomenie si? hmmmm? .... som zvedavá.... prosím o pokračovanie ;) a dikiiiiii
.....
(zuzu, 9. 12. 2016 18:23)