Amazing - Láska ide cez žalúdok 5.
„Steak Scarlet! Grilovaná zelenina! Šafránové rizoto!“ Zakričal rýchlo objednávku Nanashi a vrátil sa k cibuľovej polievke, ktorú práve dováral. Od rána sa ešte nezastavili. Mali plnú reštauráciu hostí a vypadli im dvaja kuchári. Keby neprišiel Nanami skôr, určite by to nestíhali. Ten teraz lietal od jedného jedla k druhému. Rýchlo hodil na gril steak a zeleninu a dal so do prípravy višňovej omáčky k nemu. Akio sa okamžite ujal prípravy rizota. Už dávno nemali takýto zhon. O pár minút už boli obe jedlá na tanieroch a cibuľačka pripravená na servírovanie. Hneď na to však do kuchyne vbehol čašník s ďalšími piatimi objednávkami. Trvalo skoro tri hodiny, kým si konečne mohli trochu vydýchnuť. Nanashi sa unavene zložil na stoličku za paravanom.
„Preboha, čo je toto za deň.“ Poznamenal nevrlo. Natsume, ktorý pri stole robil práve účty sa usmial.
„Čo sa ti nepáči? Aspoň vieš, že ľudia sem chodia kvôli tvojmu jedlu.“
„Viem, ale takýto nabitý deň nebol už dávno.“ Rukou si premasíroval krk a z vrecka vytiahol telefón. Bolo už skoro päť hodín a Masao sa ešte neozval. Zamračil sa. Natsume si to všimol.
„Deje sa niečo?“
„Ehm, nie. Všetko v poriadku.“ Odpovedal rýchlo mladší a schoval telefón znova do vrecka. Natsume mu to samozrejme nezožral, ale nepýtal sa. Vedel, že by to nemalo význam. Keby Nanashi chcel, tak mu to povie sám.
„Natsuuuuu!“ Pribehol k nim energicky Nanami. „Urob mi kávu. Plosím, plosím.“ Uprel šteňacie oči na svojho staršieho brata. Ten si len povzdychol.
„Popros Aiko. Musím dorobiť papiere.“ Nanami sa vedľa neho posadil a smutne na neho pozeral.
„Ale Aiko ju nevie takú dobrú. No tak, Natsu.“ Starší položil pero na stôl a pozrel na mladšieho z dojičiek.
„Môžem ho zabiť?“ Nanashi sa rozosmial.
„To by bolo zbytočné. On by ti nedal pokoj ani po smrti.“ Natsume sa tomu pousmial.
„To je tiež pravda.“ S povzdychnutím nakoniec vstal. „Načo je tebe káva, nechápem. Ty máš energie za nás všetkých.“ Zašomral si a odišiel k pressostroju. Nanashi znovu vytiahol telefón z vrecka. Nič. Ani len sms.
„Čo je s tebou, braček?“ Zahľadel sa na neho Nanami. „Si akosi duchom neprítomný.“ Nanashi si povzdychol.
„To nič. Som v pohode.“ Znova odložil telefón a vstal. „Idem sa pozrieť na tú akciu na budúci týždeň.“ Rýchlo zmizol v kuchyni, aby sa viac nič nepýtal. Do záverčnej už mali našťastie menej roboty. Bolo desať hodín, keď zamykal s Nanamim zadný vchod a odišli domov. Masao sa stále neozval. Možno si myslel, že v práci nebude mať čas, ale vedel o koľkej sa reštaurácia zatvára. Bolo niečo pred jedenástou, keď si konečne ľahol spať so sklamaným výrazom v tvári. Ráno sa prebudil rozlámaný a unavený. Celú noc sa mu snívalo o tom, ako ho Masao naposledy opustil. Do kuchyne vošiel s mohutným zívnutím.
„Dobré ráno.“ Usmial sa na neho od kuchynskej linky Nanami.
„Dobré, dobré.“ Zašomral nevrlo druhý.
„Chceš kávu?“
„Určite.“ Nanami im obom pripravil kávu a položil ju na stôl. Na tanier poukladal pripravené hrianky a tiež ich tam položil. Nanashi si jednu vzal a s chuťou sa do nej zahryzol.
„Vyzeráš unavene. Zlé sny?“ Spýtal sa starostlivo starší. Nanashi len prikývol.
„Sny sú len sny. Neber si ich tak.“ Usmial sa na neho povzbudivo brat a tiež začal raňajkovať. Nanashi na to nič nepovedal. Nechcelo sa mu vysvetľovať, že to neboli sny, ale skôr spomienky.
„Bylinkový losos! Anglická zelenina! Dva krát steak so zeleným korením a opekané zemiaky! Jeden krát palacinky so zmrzlinou!“ Ozvala sa objednávka v kuchyni a všetci sa ihneď dali do pohybu. Nanashi sa pustil do prípravy lososa. Bolo už niečo po siedmej večer a Masao sa mu stále neozval. Zožieralo ho to, ale nemohol dať nič najavo. Nechcelo sa mu o tom hovoriť s bratmi.
„Nanashi, máš v kancelárií telefonát.“ Usmial sa na neho záhadne Natsume. Nanashi na neho prekvapene pozrel. Prípravu lososa prenechal Akiovi.
„Telefonát? A od koho?“ Natsume sa usmial ešte viac.
„Proste si to choď zdvihnúť.“ Vydal sa do kancelárie a váhavo zdvihol slúchadlo položené na stole.
„Áno? Pri telefóne Nanashi Kazuya.“
„Ahoj.“ Ozvalo sa nadšene z telefónu. Nanashi stuhol.
„Masao?“
„Samozrejme. Čo ten sklamaný tón?“ Mladík pri telefóne si vydýchol a šťastne sa oprel o operadlo stoličky.
„Prečo voláš do reštaurácie?“ Spýtal sa po chvíli.
„Prepáč, že som ti nezavolal, ale vykradli mi auto, keď som bol v obchode a nepamätám si tvoje číslo.“
„Aha.“ Povzdychol si mladík. „Myslel som...Ale to nič.“ Pousmial sa.
„Čo si si myslel? Že ti nechcem zavolať?“
„Dá sa to tak povedať.“
„No tak nad tým ani neuvažuj. Rozhodne som chcel. A rozhodne stále chcem, aby si v piatok išiel ku mne na večeru. Ak si si to teda nerozmyslel.“
„Jasné, že nie. Pôjdem rád.“
„Dobre. Môžem ťa vyzdvihnúť v piatok poobede? Netuším ešte čo budeme variť, tak by sme šli nakúpiť spolu. Čo ty na to?“
„Dobre. Okolo tretej?“
„Môže byť. Teším sa na teba.“ Nanashiho to zahrialo. Usmial sa. „Musím už ísť. Uvidíme sa zajtra.“
„Veď ja tiež. Máme plnú reštauráciu. Tiež sa teším.“
„Chýbaš mi.“ Ozvalo sa potichu v telefóne a Nanashi takmer prestal dýchať. „Už vážne musím. Zatiaľ ahoj.“
„Dobre. Som rád, že som ťa počul. Zatiaľ sa maj.“
„Ešte maličkosť. Pošli mi, prosím ťa, tvoje číslo do správy. Už som si bol vybaviť kartu. Číslo mi ostalo.“
„Jasné. Hneď ti ho pošlem.“
„Ďakujem. Tak ahoj.“
„Ahoj.“ Rozlúčil sa mladík a položil. Schoval tvár do dlaní a šťastne sa rozosmial. Jeho obavy boli úplne zbytočné. Tak strašne sa bál, že sa história zopakuje. Po pár minútach vstal a vrátil sa do kuchyne. Ihneď sa pustil do práce. Natsume vyšiel z reštaurácie a pousmial sa, keď videl Nanashiho spokojný úsmev. Bol rád, že je šťastný. Len dúfal, že to šťastie tentokrát vydrží.
Nanashi od rána sedel nad kuchárskymi knihami a svojimi zošitmi, kde mal zapísané recepty. Bol piatok a on netušil, čo budú u Masaa variť. Cestoviny už robiť nechcel. Tie už spolu mali. Nešťastne listoval stránkami a snažil sa niečo vymyslieť. Nič sa mu však nepáčilo. Zúfalo si prehrabol vlasy a čelom sa oprel o jednu z kníh. Zazvonil mu telefón. Vydesene sebou trhol. Zahľadel sa na prístroj položený na stole a pousmial sa. Na displeji svietila sms od Masaa. Rýchlo ju otvoril a prečítal.
O TRETEJ SI PRE TEBA PRÍDEM. ZAVOLÁM TI KEĎ BUDEM PRED DOMOM. TEŠÍM SA NA TEBA.
Nanashimu poskočilo srdiečko. Blažene sa usmial a okamžite mu odpísal, že sa tiež teší. Sms odoslal a zahľadel sa na hodinky. Pol jednej. Mal zhruba dve hodiny na to, aby niečo vymyslel. Zúfalá situácia sa mu teraz zdala ešte horšou. Nakoniec sa na to vykašľal. Jednoducho sa spýta Masaa na čo má chuť a podľa toho sa bude riadiť. Ľahol si na pohovku a zahľadel sa do stropu. Pôjde k Masaovi domov. Býva ešte stále tam, kde predtým? Žije sám? Hlavou mu stále lietali otázky. Netrvalo dlho a zaspal. Prebudilo ho zvonenie pri dverách. Rýchlo otvoril oči a zmätene sa okolo seba rozhliadal. Zaspal? Ako to? Zvonenie pri dverách neprestávalo. Rýchlo pozrel na hodinky a zistil že už je dávno po tretej. Bleskovo sa presunul k dverám a otvoril. Za nimi stál Masao so starostlivým výrazom v tvári.
„Už som sa zľakol, že sa ti niečo stalo. V reštaurácií vraveli, že by si mal byť doma.“ Nadhodil hneď starší s úľavou. Nanashi na neho prekvapene hľadel.
„Čože?“ Spýtal sa nechápavo. „Prepáč, zaspal som. Mrzí ma to.“ Masao sa na neho zhovievavo usmial.
„To je v poriadku. Počul som, že si mal posledné dni náročné. Odpočinok si zaslúžiš.“
„No, to áno. V Amazing to bolo rušné.“ Usmial sa nervózne mladík. „Poď ďalej. Len sa prezlečiem a môžeme ísť.“ Tmavovlások vošiel a pritiahol si mladíka k sebe. Nežne ho pobozkal a usmial sa na neho.
„Mimochodom, ahoj.“ Nanashi zavrel dvere a usmial sa.
„Ahoj.“ Obtočil mu ruky okolo krku a vyžiadal si na staršieho perách ďalší bozk. „Premýšľal si, na čo máš chuť? Pretože ja netuším, čo ideme variť.“ Masao sa rozosmial. Mladík v jeho náručí očividne nemyslel na nič iné ako varenie.
„Tým sa netráp. Už som to zariadil.“ Pohladil ho po chrbte. „Len sa prezleč a pôjdeme rovno ku mne.“ Nanashi nechápavo naklonil hlavu.
„Rovno k tebe? Žiadny nákup? A kto bude variť? A hlavne čo?“
„Priveľa otázok. Nechaj sa prekvapiť.“ Mrkol na neho tajomne starší a vtisol mu bozk na čelo. „Bež sa prezliecť. Počkám ťa dole v aute.“ Nanashi váhavo prikývol a odbehol do izby. Netrvalo dlho a obaja sedeli v aute. Masaov byt bol na druhom konci mesta. Takže sa presťahoval. Prebehlo mladíkovou mysľou. O necelých dvadsať minút stáli vo výťahu, ktorý ich viezol na najvyššie poschodie nového panelového komplexu. Vystúpili a prešli k posledným dverám na chodbe. Podľa toho, ako bol komplex postavený, mal by to byť rohový byt. Masao otvoril dvere a vpustil blonďatého chlapca dovnútra. Zaviedol ho cez úzku chodbičku do obývačky spojenou s kuchyňou. Nanashi úžasom onemel. Byt bol skutočne rohový a steny rohu boli presklenné. Komplex bol postavený na kopci, takže mal krásny výhľad na mesto. Na jednej zo stien si všimol dvere, ktoré viedli na obrovskú terasu, ktorá bola čiastočne krytá.
„To je prekrásny výhľad.“ Vzdychol si Nanashi a prešiel k jednej zo stien. Okolo pásu sa mu obtočili Masaove ruky.
„Presne kvôli tomu som ten byt kúpil. A ešte kvôli terase.“ Usmial sa spokojne starší a oprel si hlavu o mladíkové plece. Nanashi položil dlane na jeho ruky a oprel sa chrbtom o staršieho hrudník. Bol nadmieru spokojný a šťastný. Masao si ešte chvíľu užíval mladíkovú blízkosť a vdychoval jeho vôňu. Venoval mu jemný bozk na krk a trochu sa odtiahol.
„Poď. Pôjdeme sa najesť.“ Nanashi sa na neho s úsmevom otočil. Starší ho zaviedol do kuchyne a žiarivo sa usmial. Otvoril rúru a vytiahol dva taniere, prikryté alobalom. Položil ich na barový pult, o ktorý sa opieral Nanashi a žiarivo sa usmial. Zložil alobal. Nanashi sa usmial. Na tanieri bola naservírovaná panenka s rokfortovým maslom a prírodnou omáčkou a ako príloha opekané zemiaky a ryža.
„Kto to varil?“ Spýtal sa s úsmevom svojho spoločníka, ktorý vyťahoval z chladničky miešaný šalát.
„Volal som ráno do reštaurácie a Natsume hovoril, že si mal rušné dni. Chcel som, aby si si trochu oddýchol a tak som ho poprosil, či by mi nepožičal na chvíľu niekoho z kuchárov. Takže sem prišiel Akio a všetko to pripravil.“ Pokrčil ramenami starší.
„Nemusel si si vôbec robiť starosti. Ja varím rád.“ Prešiel k nemu s úsmevom mladší a objal ho. „Ale ďakujem.“ Masao si ho viac pritiahol k telu a pobozkal ho.
„Mali by sme to zjesť, kým je to ešte teplé.“ Nanashi len s úsmevom prikývol a posadil sa k svojej porcii. Večera prebehla v príjemnom tichu. Ani jeden z nich nemal potrebu rozprávať. Stačila im prítomnosť toho druhého.
„Bolo to vynikajúce.“ Usmial sa spokojne Nanashi. Masao len uznanlivo prikývol.
„Musím Akiovi poďakovať.“ Rýchlo odpratal taniere a otočil sa na blonďáčika, ktorý sedel stále za barovým pultom a popíjal práve víno. Zahľadel sa z okna a usmial sa. Už sa začínalo stmievať.
„Chvíľočku tu vydrž. Ani sa nepohni.“ Prikázal a vytratil sa na terasu. Zašiel pod krytú časť, kam Nanashi nedovidel. Chvíľu počul tichý buchot. Zvedavo naťahoval krk a snažil sa aspoň niečo zazrieť. Nič však nevidel. Netrvalo dlho a Masao sa vrátil späť. Vonku už začínala byť celkom tma. Vzal mladíkovi pohár z vínom a položil ho na pult. Chytil ho za ruku a pospiatky ho viedol k dverám terasy. Pred nimi prešiel za jeho chrbát a zakryl mu oči. Nanashi sa rozosmial.
„Čo to robíš?“ Spýtal sa zvedavo.
„Uvidíš.“ Zašepkal mu do ucha starší a nežne ho naň pobozkal. Prešiel až s ním na terasu a viedol ho ku krytej časti. Zastavil sa a zložil mu ruky z očí. Nanashi ich otvoril a prekvapene zostal stáť. Pred ním sa rozprestieral červený koberček, na ktorom stál nízky tmavý stolík. Na stolíku bola položená fľaša vína a dva poháre. Vedľa nich bola misa s ovocím a nádobka na fondue, kde už bola zohriata čokoláda. Okolo stolíka bolo porozhadzované množstvo malých aj veľkých vankúšov, na ktoré si mohli posadať ľudia. Všade okolo toho horeli sviečky a svietili lampióny. Nanashi sa prekvapene otočil na Masaa, ktorý za ním mlčky stál a čakal na reakciu.
„Páči?“ Usmial sa na mladíka. Ten k nemu prešiel a objal ho okolo krku.
„Je to nádherné.“ Vlepil mu bozky na pery. „Ďakujem. Nikdy pre mňa nikto nič také neurobil.“
„A to je práve chyba.“ Usmial sa na neho starší a oprel si čelo o to jeho. „Teba treba rozmaznávať. Čudujem sa, že na to ešte nikto neprišiel.“ Pohladil ho po chrbte a hravo ho pobozkal na nos. Odtiahol sa a vzal ho za ruku. Usadil ho na jeden z vankúšov a podal mu pohár z vínom. Nanshi k nemu privoňal. Malo nádhernú sladkú vôňu a dokonale sa hodilo k čokoládovému fondue.
Komentáre
Prehľad komentárov
Víí...ti dva jsou tak sladcí, když jsou spolu :3 ze začatku jsem si vážně myslela, že se Masao na Nanashiho vykašlal, ale udělal dobře že ne ;) :D
:3
(Stella Sayuri-Enshant, 13. 4. 2014 10:17)