Amazing - Láska ide cez žalúdok 2.
Bolo niečo pred desiatou večer a kuchyňa sa pomaly vyprázdňovala. Keďže varili len do desiatej, neboli tu už kuchári potrební. Nanashi stál pri sporáku a sústredene miešal vanilkový krém a postupne do neho pridával cukor. Keď sa mu zdal dosť hustý a sladký, odtiahol ho a za stáleho miešania sa ho snažil vychladiť. Celý deň sa snažil vyhýbať stretnutiu s Masao a prekvapivo sa mu to darilo. Bol sklamaný z toho, že si ho nepamätá. Myslel si, že ho mal aspoň trocha rád, ale zrejme sa mýlil. Masao bol jeho prvou a najväčšou láskou. Často na neho myslel, ale toto stretnutie ho priveľmi rozhodilo. Nečakal to a Masaov ľahostajný prístup voči nemu mu na pokoji nepridávalo. Nešťastne si povzdychol.
„Nanashi? Čo tu ešte robíš?“ Ozval sa zrazu Natsumeho hlas za ním. Nanashi vydesene nadskočil. Otočil sa na svojho staršieho brata a zamračil sa.
„Toto mi už nikdy nerob! Čo ak by som mal v rukách niečo nebezpečné?“
„Prepáč. Nechcel som ťa vydesiť. Len ma prekvapuje, že si ešte tu.“ Usmial sa previnilo starší. „Čo to robíš?“ Naklonil sa nad rajničku s krémom a strčil do nej prst. Nabral si trocha krému a prst si oblizol.
„Mňam. To budú tie vanilkové slzy ku káve?“ Spýtal sa zvedavo a znova strčil prst do krému. Nanashi ho plesol po ruke.
„Budú, ak nezožerieš všetok krém. Budeš tučný.“ Zazrel po ňom mladší. Natsume dotknuto našpúlil pery.
„No dovoľ! Ja mám postavu ako model.“
„Zatiaľ. Ale ak budeš vyžierať moje krémy, tak budeš mať tuku viac ako tamtá fritéza.“ Zasmial sa Nanashi a odložil krém na kraj. Vzal si plátené vrecúško a naplnil ho. Na plechoch už mal pripravené malé slzičky z piškótového cesta. Vrecúško zakrútil a zručne začal krém na cesto nanášať.
„Tak ja ťa tu teda nechám pracovať.“ Oznámil mu, ukradol jeden z koláčikov a ušiel rýchlo z kuchyne.
„Ty pažravec pažravý!“ Zakričal za ním mladší so smiechom. Naniesol krém na posledný koláčik a vrecko odložil. Vytiahol si už hotové čokoládové mince a na každý koláčik jednu položil tak, aby stála na hrane. Ešte na každý dal malý lístok medovky a spokojne sa usmial. Vzal plechy a odložil ich do boxu k ostatným dezertom. Vrátil sa do kuchyne a dal sa do upratovania.
„Vy ste ešte tu?“ Ozval sa tichý hlas od dverí. Nanashi dnes už po druhý krát vydesene sebou trhol. Zamračene sa otočil, aby svojmu bratovi vynadal. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď vo dverách stál vysmiaty Masao. Nanashi sa nezmohol na slovo a tak len prikývol a vrátil sa k upratovaniu.
„Nie ste veľmi zhovorčivý.“ Skonštatoval hnedovlasý muž s povzdychom. „Je to snáď mnou?“ Spýtal sa zvedavo. Nanashi sa na neho znova otočil. Áno je, ale ty si to nepamätáš. Prebehlo jeho mysľou, ale navonok len zakrútil hlavou.
„Nie. Len som unavený.“ Odpovedal a odložil všetko na miesto. „Chceli ste niečo?“
„Môžeme si tikať?“ Usmial sa na Nanashiho a pristúpil k nemu. Blonďáčik na jeho úsmev len zasnene hľadel. Ešte stále bol ochotný preň urobiť čokoľvek na svete. Prikývol.
„To som rád.“ Povzdychol si spokojne starší. „Už končíš?“ Nanashi, stále okúzlený jeho úsmevom, znova len prikývol. Masao nad tým zakrútil hlavou.
„Vážne nie si zhovorčivý.“ Zahľadel sa na jeho tvár starostlivo. „Nechceš odviesť domov?“ Nanashi sa zarazil. Prečo sa to deje znova? Presne túto vetu použil Masao, keď sa prvý krát stretli pred siedmimi rokmi. Otriasol sa a sklopil hlavu k zemi.
„Nie, vďaka. Bývam kúsok odtiaľto.“ Spoza dverí sa vynorila Natsumeho hlava.
„Nanashi, kedy sa má vrátiť Nanami? Potrebujem to kvôli rozpisu služieb.“ Mladík sa rýchlo zamyslel.
„V stredu.“ Odvetil a otočil sa na Masaa. Ten s tým svojim dokonalým úsmevom si ho pozorne premeriaval. „Prepáč, ale musím už ísť. Som vážne unavený.“ Dostal zo seba s ťažkosťami, otočil sa a zamieril rovno k šatniam. Rýchlo sa prezliekol, zhasol v kuchyni svetlá a zadným vchodom zmizol. Až keď za sebou zavrel dvere svojho bytu, konečne si vydýchol. Zničene prešiel do obývačky a posadil sa na gauč. Mal pocit, že je v zlom sne a on sa čoskoro prebudí. Prebudenie však stále neprichádzalo. Ľahol si a oči si prikryl rukou. Musí sa pozbierať. Bolo to dávno a on si ho predsa nepamätá. Nemá zmysel na to myslieť. Masao je proste nový spolumajiteľ a on sa s tým musí zmieriť. Nič iné mu neostáva. Ale jedno musel uznať. Masao vyzeral stále úžasne. Bol starší a mužnejší, ale v očiach mal tú večne pobavenú iskru, ktorú na ňom Nanashi toľko miloval. A ten neodolateľný úsmev, pre ktorí by sa hodil pokojne aj pod rozbehnutý vlak. Áno. Masao bol snom. Pre Nanashiho však nočnou morou. Ráno ho zobudil tlmený hlas budíka. Rukou okolo seba zašmátral, ale tú diabolskú vec nenachádzal. Natiahol sa ešte viac a s rachotom sa zrútil s gauča. Až stretnutie s podlahou ho prebralo natoľko, že si uvedomil, kde je. Očividne zaspal na gauči a budík neprestajne zvonil vedľa v spálni. Pomaly sa zdvihol a s trením narazeného boku sa vydal ten pekelný stroj vypnúť. Bolo pol siedmej ráno. Bol síce rozlámaný, ale do práce ísť musel. Rýchlo spáchal rannú hygienu a v kuchyni si urobil raňajky s kávou. O necelú hodinku už mieril do reštaurácie. Pozdravil kolegov a brata a čo najrýchlejšie sa prezliekol. Dnes toho mali naozaj veľa. Museli zvládnuť obedy a do piatej večer museli pripraviť všetko na akúsi narodeninovú oslavu, ktorá sa v Amazing mala konať. Nebolo to našťastie nič náročného. Rozdelil všetkým dnešnú prácu a zašiel za bratom po papiere k oslave.
„Natsu, potrebujem papiere s menu na dnes večer.“ Vybalil hneď po vtrhnutí do kancelárie a až neskoro si všimol, že tam jeho brat nie je sám. Masao s dokonalým úsmevom sedel pri stole a spolu s Natsumem si prezerali nejaké papiere.
„Ahoj.“ Usmial sa na Nanashiho žiarivo. Mladík nasucho prehltol a pozdravil. Natsume si ho trochu zamračene prezrel.
„Nashi, vyzeráš unavene. Stalo sa niečo?“ On jediný si mohol dovoliť osloviť svojho brata prezývkou. Postavil sa a pozorne si prezrel mladíkove tmavé kruhy pod očami.
„Nie, nič. Len som zaspal na gauči a to nebol bohvieaký spánok.“ Zakrútil hneď hlavou mladší a vykúzlil nejakým zázrakom úsmev. Po očku však sledoval Masaa, stále sediaceho na stoličke, ako si ho nenápadne prezerá.
„Dobre.“ Povzdychol si Natsume a prešiel k stolu odkiaľ z jednej zložky vytiahol papier. Podal ho Nanashimu a ten si ho pozorne prezrel.
„Dobre. Potrebujem, aby niekto zašiel na trh a kúpil ešte čerstvé jahody a černice na dezert. Tie čo máme v boxe, nebudú zrejme stačiť.“ Natsume prikývol. „A ešte objednaj mrazené hríby a všetky druhy cestovín okrem tortelín. Už nám dochádzajú.“
„Už som ich objednal. Mali by prísť zajtra.“ Usmial sa na brata starší.
„Dobre. Tak vás tu teda nechám.“ S tými slovami odišiel, stále zahľadený do papiera. Natsume sa znova posadil za stôl.
„Očividne vie čo robí.“ Usmial sa Masao. Natsume prekvapene zdvihol zrak k nemu. „Myslím, tvojho brata. Vyzerá mladý na šéfkuchára. Koľko má vlastne rokov?“
„Ani nie. Má dvadsaťpäť. Odmala túžil pracovať v kuchyni a tvrdo si za tým šiel.“ Zmyslel sa na chvíľu. „Keby si to nezaslúžil, tak tu nie je. Vypracoval sa na tú úroveň sám.“
„Je to vidieť.“ Uznal Masao a ďalej sa venovali papierom.
V kuchyni začínalo byť rušno. Bolo niečo pred štvrtou hodinou.
„Akio, potrebujem, aby si začal robiť tie zemiakové placky.“ Ozval sa Nanashiho hlas od boxu, z ktorého niesol veľkú misu s marinovaným kuracím mäsom.
„Jasné. A koľko ich teda treba?“ Odpovedal v rýchlosti Akio a prichystal si veľkú panvicu, do ktorej nalial olej.
„Potrebujem tri na každý tanier, takže asi šesťdesiat. Nezabudni na ich veľkosť.“
„Neboj sa. Veľké ako dno väčšieho hrnčeka. Pochopil som.“ Usmial sa Akio a hneď sa dal do prípravy. Nanashi nakrájal čínsku kapustu na tenké rezance a vložil ju do veľkej misy. Polial sójovou omáčkou a nechal chvíľu bokom. Do veľkej panvice nalial trocha oleja a pomaly začal smažiť mäso. Vtedy do kuchyne vtrhol vydesený Natsume.
„Máme problém! Chýbajú nám dvaja čašníci!“
„Čože?!“ Ozval sa prekvapene Nanashi a kývol na jedného z kuchárov, aby ho nahradil pri panvici. „Čo budeme teraz robiť?“
„Nemám tušenie. Dvaja čašníci to budú sotva zvládať.“ Natsume si zúfalo prehrabol vlasy. „Seiji si zlomil ruku a Kaitovi rodí manželka.“
„Sakra.“ Uľavil si mladší. Zamyslel sa. „Fajn. Máme tu nejaké náhradné uniformy?“
„Nejaké sú v sklade.“ Prikývol starší a skúmavo sa na mladíka zahľadel.
„Dobre. Nájdi moju veľkosť. Pôjdem obsluhovať.“
„Ale to nejde. Kto urobí menu?“ Zavrtel hlavou jeho brat.
„Všetko je pripravené. Akio to zvládne. Vie čo má robiť.“
„Ale stále nám chýba jeden.“
„Budeme to musieť zvládnuť traja.“ Povzdychol si mladší. Natsume sa zamyslel.
„Niečo ma napadlo. Choď zatiaľ do šatne. Prinesiem ti tú uniformu.“ Usmial sa na neho a zmizol za dverami. Nanashi ešte rýchlo rozdelil prácu a zmizol v šatni. O chvíľu na to dovnútra vbehol vysmiaty Natsume s uniformami a hneď za ním Masao.
„Masao nahradí druhého čašníka.“ Oznámil bratovi a podal mu jednu z uniforiem. Nanashi prekvapene hľadel na Masaa, ktorý si začal vyzliekať sako. Zmohol sa len na prikývnutie. Natsume znova zmizol a Masao s Nanashim osamel. Mladší chvíľu na svojho dočasného kolegu hľadel.
„Mali by sme sa prezliecť.“ Usmial sa starší a vyzliekol si sivý rolák. Nanashi si ho nechcel prezerať, ale nemohol si pomôcť. Pohľad mu skĺzol k mužovej hrudi. Zamračil sa. Mal síce nádhernú vypracovanú postavu, presne ako si pamätal, ale jeho hrudník zdobila dlhá jazva, ktorá sa tiahla od ľavej kľúčnej kosti až k pravému prsnému svalu. Mladík si bol istý, že ju tam nemal. Masao si všimol jeho pohľad. Otočil sa chrbtom a navliekol si bielu košeľu.
„Autonehoda.“ Prerušil to ťaživé ticho trochu smutným hlasom. Nanashi sa prebral zo zamyslenia.
„Prosím?“ Spýtal sa nechápavo. Masao sa na neho otočil už v zapnutej košeli.
„Tá jazva.“ Upresnil svoju poznámku starší a vyzliekol si nohavice. „Autonehoda pred siedmimi rokmi. Trojmesačná kóma, ťažká strata pamäti a jazva na pamiatku.“
„Nechcel som...“ Začal potichu Nanashi so sklopeným pohľadom.
„To nič.“ Usmial sa na neho znova Masao a zapol si čiernu vestu. Okolo krku si uviazal motýlika a ešte sa upravil v zrkadle. Nanashiho napadlo len jedno. Bol v tom dokonalý. Masao sa na neho otočil a usmial sa. „Mal by si sa prezliecť.“ Podišiel až k dverám a vyšiel z nich. Nanashi si povzdychol. Mal by byť na neho naštvaný. Že ho oklamal. Že si ho nepamätá. Že ho zrejme nikdy nemiloval. To všetko by mu mal vykričať. Ale z nejakého neznámeho dôvodu to nedokázal. Pokiaľ si Masao nepamätá jeho, on sa mu pripomínať nebude. A sám ani nevedel, či by sa pripomenúť chcel. Celá akcia nakoniec dopadla na výbornú. Zatiaľ čo Natsume sa staral o nápoje, Nanashi s Masaom a ostatnými čašníkmi skvelo spolupracovali. Spokojní hostia odchádzali až okolo polnoci. Kuchári už boli dávno preč. Natsume sa rozlúčil s posledným z hostí a s povzdychom zamkol dvere. So spokojným úsmevom sa otočil na ostatných, ktorí zničene sedeli na barových stoličkách.
„Takže veľmi pekne ďakujem. Môžete ísť. O upratovanie sa postarám už ja.“ Usmial sa na svojich zamestnancov. Všetci sa so vzdychaním zdvihli a odišli sa prezliecť. Postupne mizli zadným vchodom. Prezlečený Nanashi sa vrátil za svojím bratom a pomohol mu trochu skultúrniť bar. Chvíľu po ňom sa k upratovaniu pridal aj Masao. Postupne vykladal stoličky, aby ráno mohla upratovačka pozmývať.
„Nemusíš to robiť. My to zvládneme.“ Usmial sa na neho Natsume.
„To je v poriadku. Som predsa jeden z majiteľov. Musím sa starať o podnik.“ Odpovedal s úsmevom tmavovlások. „Aj tak sa neponáhľam domov.“
„Tak môžeme ešte skočiť na pohárik. Je sobota a zajtra otvárame až o jednej.“ Vyhlásil nadšene Natsume.
„To neznie zle.“ Usmial sa najstarší a prešiel až k baru k nim.
„Tak čo, Nashi. Dáš sa nahovoriť?“ Objal jednou rukou svojho brata starší.
„Ja asi nie. Som dosť unavený.“ Nebola to tak celkom pravda, ale prítomnosť tmavovlasého ho príšerne rozhadzovala.
„Ale no tááák. Bude zábava.“ Presvedčoval ho stále jeho pobavený brat. Nanashi niekedy premýšľal, kto z nich dvoch je starší. „Nebuď labuť, Nanashi.“ Masao ich doťahovanie len mlčky sledoval. Najmladší si povzdychol.
„Fajn, ale iba na chvíľu.“ Rezignoval nakoniec mladík.
Vošli do neďalekého podniku, ktorý vlastnil Natsumeho kamarát. Posadili sa do jedného z boxov a hneď sa k nim prihnal čašník. Natsume si objednal pivo, Masao jednu z lepších whiskey a Nanashi mojito.
„Ty a tvoje ženské drinky.“ Rozosmial sa Natsume nahlas. Nanashi ukrivdene našpúlil pery.
„Mojito je náhodou veľmi osviežujúci nápoj.“ Usmial sa povzbudivo Masao. Natsume sa na chvíľu zarazil. Zahľadel sa na Masaa, ktorý si so záujmom prezeral jeho brata. Ten na neho trochu prekvapene hľadel, ale Natsumemu neušla tá jemná iskra, ktorú mal v očiach a ktorú tak dávno nevidel. Znova sa rozosmial.
„Fajn, fajn. Chápem.“ Medzitým sa vrátil čašník s nápojmi a položil ich pred nich.
„Tak teda na dlhú a dobrú spoluprácu.“ S úsmevom si pripili. Všetci sa dobre bavili a sedeli tam asi polhodiny. Masao s Nanashim na seba sem tam nenápadne pozerali.
„Masao, máš priateľku?“ Otázka z Natsumeho úst bola náhla a Nanashiho prekvapila na toľko, že mu zabehlo mojito, z ktorého práve odpil. Jeho brat ho so smiechom pobúchal po chrbte.
„No, nie a myslím, že ani nebude.“ Usmial sa uličnícky tmavovlások.
„Aha. Takže si v celibáte alebo štvorpercentný?“ Usmial sa na neho lišiacky Natsume.
„Pochybujem, že som zrovna typ na celibát.“ Rozosmial sa už naplno Masao a nenápadne mrkol na Nanashiho, ktorý sa začervenal.
„To je celkom dobrá správa. Aspoň sa nemusím báť o našu Natsuki.“ Pokýval hlavou starší blonďák a na chvíľu sa zamyslel. „Aj keď by som sa asi mal báť o niekoho iného.“ Nanashi ho spražil nenávistným pohľadom.
„A kto je Natsuki?“ Zmenil radšej tému najstarší a pousmial sa.
„Natsuki je naša malá sestrička.“ Usmial sa hrdo Natsume.
„Malá už dávno nie je. Má dvadsať.“ Zamračil sa na neho Nanashi.
„Pre mňa bude stále to malé roztomilé strašidlo s vrkočmi.“ Zamračil sa pre zmenu Natsume na neho.
„Nepochválila by ťa, keby počula ako o nej hovoríš.“ Usmial sa mladší nežne.
„Ale nepočuje.“ Rozosmial sa starší. Masaovi bolo jasné, že svoju sestru obaja milovali. Bolo na nich vidno s akou láskou o nej hovoria.
„Očividne ju zbožňujete.“ Usmial sa na oboch.
„Je to náš rodinný miláčik.“ Opätoval úsmev Natsume a vstal. „Ospravedlňte ma na chvíľu. Príroda volá.“ S tými slovami sa vzdialil k záchodom. Pri stole nastalo ticho. Masao si zvedavo prezeral Nanashiho, ktorý sa snažil dívať všemožnými smermi len tým jeho nie. Nakoniec však neodolal a zahľadel sa do tých nádherných modrých očí, ktoré kedysi tak veľmi miloval a ktorého tak kruto zradili. Odvrátil pohľad a sklopil ho k zemi.
„Ehm, Natsume spomínal, že si žil istú dobu v zahraničí.“ Prerušil trápne ticho po chvíli. Masao si odpil z pohára a zamračil sa.
„Dá sa to tak povedať. Zotavoval som sa tam po nehode.“ To Nanashiho zaujalo. Vzhliadol k nemu.
„Pred siedmimi rokmi sme s otcom havarovali. Ležal som tri mesiace v kóme a po prebratí som si nespomínal takmer na nič. Dávali ma dokopy skoro dva roky.“ Nanashi sa zarazil. Autonehoda! Pred siedmimi rokmi! Strata pamäti! Až vtedy mu to začínalo dochádzať.
„Našťastie som už fit.“ Usmial sa spokojne Masao. Nanashi len na neho prekvapene hľadel.
„Som späť. Chýbal som vám?“ Zasmial sa Natsume, keď si znova sadal k stolu. Zahľadel sa na svojho brata a zamračil sa. „Nashi, si v poriadku? Nejak si zbledol.“ Rukou mu prečesal vlasy. Nanashiho to prebralo z premýšľania a prekvapene sa zahľadel na brata.
„Ja...som len unavený. Už pôjdem radšej domov.“ Znova sa vrátil pohľadom k Masaovi, ktorý si ho starostlivo prezeral. Vstal a než stačil ktokoľvek niečo povedať, zmizol z podniku preč.
Komentáre
Prehľad komentárov
Takže najprv sa chcem ospravedlniť, že toto komentujem takto neskoro a pred tým poviedku som nekomentovala, ale mala som toho veľa takže som nevedela kde mi hlava stojí. Teraz k poviedke. Popravde sa mi strašne uľavila i potešilo, že dôvodom zabudnutia Masaa na Nanashiho bola ťažká autohavária a nie zrada. Možno to znie divne, ale proste je to tak. Nanashimu sa konečne týmto zistením trochu zmierni bolesť, ktorú cítil keď si myslel, že Masao ho zradil. Len Natsume mi nejak nejde do hlavy. Mám taký pocit ako keby o tej autonehode vedel a pochopil, že Masao za nič nemôže a teraz by rád videl Nanashiho spolu s Masaom. Pretože ich akosi dáva spolu. Jedno je však isté. Neviem sa dočkať pokráčka :D
...
(Stella S-E, 20. 11. 2013 20:48)Prosím ať si Masao vzpomene na Nanashiho :) ti dva prostě patří k sobě :)* jinak se těším na další díl :)
Re: :)
(Stella S-E, 21. 11. 2013 20:13)Já to chápu jen mi bude stačit vědomí, nebo aspoň naděje že ti dva budou spolu :3
...
(Lilia, 21. 11. 2013 21:31)