Amazing - Láska ide cez žalúdok 1.
Na veľkej posteli sa zavrtela postava. Slnko už bolo na nebi, ale osoba sa práve preberala. Spod prikrývky sa vynorila blonďatá hlava. Sýto zelené oči sa pomaly otvorili a zahľadeli sa na budík na nočnom stolíku. Ukazoval niečo po deviatej. Mladík vydesene vyskočil z postele. Zaspal. A práve v ten deň sa mu to nehodilo.
„Do čerta!“ Zanadával a vbehol do kúpeľne. Počas umývania zubov sa snažil narýchlo dostať do svetlomodrých rifiel a bieleho trička s akýmsi nápisom. Ústa hneď na to vypláchol. Schmatol bielu mikinu, vzal ruksak a rýchlo vybehol na ulicu. Bežal ulicou, keď mu vo vrecku zazvonil telefón. Vytiahol ho a zamračil sa naň.
„Počúvam.“ Ozval sa udýchane do prístroja.
„Kde si, Nanashi? Mal si tu byť skoro pred hodinou!“ Zakričal na neho rozčúlený hlas jeho brata.
„Veď už bežím. Za desať minút som tam.“ Odpovedal podráždene a telefón vypol. Zahol za roh, no nevšimol si muža, ktorý vychádzal spoza neho. Zrážke nemal šancu zabrániť a razom sa ocitol na zemi. Trocha sa otriasol a zahľadel sa na muža pred sebou, ktorý k nemu naťahoval ruku a starostlivo si ho premeriaval.
„Ste v poriadku?“ Spýtal sa neznámy mäkko. Nanashimu skoro zabehla slina. Ten muž mu kohosi pripomínal. Bola to až neuveriteľná podoba. „Vnímate ma?“ Ozval sa muž znova. Blonďáčik sa konečne spamätal. Prijal pomocnú ruku, vstal a oprášil si nohavice.
„Á-áno. Nič mi nie je.“ Zahľadel sa do jeho tváre a prekvapene zamrkal. Aj napriek slnečným okuliarom si bol istý. Bol to on. Znova sa mu rozzvonil telefón. To Nanashiho prebralo. „Prepáčte, musím ísť. Zbohom.“ A znova sa rozbehol ulicou. Muž za ním len prekvapene hľadel. Nanashi konečne dobehol do cieľa. Zastavil pred dverami v uličke a trocha sa vydýchal. Otvoril ich a vbehol do bielej chodby. Zamieril rovno k miestnosti s nápisom ŠATŇA a vytiahol z ruksaku tmavomodrý rondon s dvoma radami gombíkov. Rýchlo sa prezliekol, obul si biele topánky a uložil veci do svojej skrinky. Prešiel chodbičkou a ocitol sa vo veľkej moderne zariadenej reštauračnej kuchyni. Všetci si už konali svoju prácu.
„Nazdar šéfe. Meškáš.“ Ozval sa od pultu s mäsom čiernovlasý muž a zasmial sa.
„Ahoj, Akio. Viem. Mrzí ma to. Zvládate to?“ Nanashi prišiel až k nemu a ospravedlňujúco sa usmial.
„Jasné. Obedy budú určite načas. Všetko je zariadené.“ Prikývol a znova sa na mladšieho usmial. „Ale Natsume zúri.“ Upozornil ho ešte.
„Ach jaj. A akurát dnes.“ Povzdychol si blonďatý mladík.
„Dnes má prísť ten nový spolumajiteľ?“ Spýtal sa Akio zvedavo a prikryl marinované mäso fóliou, aby ho mohol odložiť do chladničky. Nanashi prikývol.
„Hej. Som zvedavý, čo to bude za chlapa.“ Zamyslel sa na chvíľu. „No nič. Idem si vypočuť kázeň od bračeka. Zatiaľ to tu veď. Však veď ty vieš.“ Usmial sa na svojho zástupcu a zamieril k lietacím dverám do reštaurácie. Povzdychol si a otvoril. Naskytol sa mu pohľad na moderne zariadenú reštauráciu ladenú do čiernej, bielej a šedej. Na svetlohnedých parketách stáli čierne štvorcové stoly, cez ktoré boli stredom prehodené úzke sivé obrusy. Na každom z nich stála malá biela vázička s bielou ružou. Prestieranie bolo jednoduché. Nič zložité, čo by rušilo jemnosť celého stola. Stoličky boli masívne a potiahnuté šedou jemne lesklou látkou. Dokonale sa do miestnosti hodili. V strede celej miestnosti bol čierno-šedý bar so zrkadlami. Nad ním svietil veľký nápis Amazing a vedľa neho boli postavené vysoké stoličky. Na jednej z nich sedel vysoký štíhly mladý muž s vlasmi o odtieň tmavšími než boli tie Nanashiho. Čítal akési papiere a mračil sa. Nanashi si zase povzdychol a vydal sa za ním.
„Ahoj. Mrzí ma, že meškám. Zaspal som.“ Ozval sa previnilo vedľa sediaceho muža. Ten sa na neho otočil a stále sa mračil.
„Dobre vieš, že dnes sa nesmieme predviesť v zlom svetle. Spať si mal v noci.“ Zavrčal na neho nepriateľsky.
„No tak, Natsu. Veď Akio všetko zvládol.“ Snažil sa ho mladší obmäkčiť.
„Tu nejde o to, že to zvládol. Dnes má prísť nový spolumajiteľ a šéfkuchár tu nebol. Ako by to vyzeralo?“ Zamračil sa znova starší.
„Dobre, dobre. Chápem. Veľmi ma to mrzí. Už som tu, tak z toho nerobme drámu.“ Rezignoval nakoniec Nanashi a nervózne si prehrabol vlasy. Natsume si povzdychol.
„Veď ja sa vlastne nehnevám. Len som nervózny z tohto všetkého.“ Nanashi brata objal jednou rukou okolo pliec a povzbudivo sa usmial.
„To zvládneme. Predýchali sme aj horšie veci.“ Natsume sa na neho s úsmevom otočil. „No nič. Idem do svojho kráľovstva. Keby niečo, vieš kde ma máš hľadať.“ Usmial sa na neho a odišiel späť do kuchyne. Netrvalo dlho a nastal čas obedov. Všetko prebehlo hladko ako vždy. Nanashi s Natsumem a Akiom sedeli pri jednom zo zadných stolov, ktorý bol krytý bielym paravánom a každý hľadel do svojich papierov. Nanashi s Akiom diskutovali o zajtrajšom menu a Natsume riešil účtovníctvo. Ani jeden z nich si nevšimol, že sa otvorili dvere.
„Šéfe? Niekto vás hľadá.“ Ozval sa hlas ich hlavnej čašníčky. Natsume vzhliadol a usmial sa na ňu.
„Tak ho sem pošlite, Riku.“ Čašníčka sa usmiala a odcupitala späť k mužovi pri bare. Priviedla ho až ku stolu a vzdialila sa. Hnedovlasý muž sa vynoril spoza paravánu a milo sa usmial.
„Prepáčte, že ruším.“ Nanashi zdvihol zrak od papierov a prekvapene zamrkal. Pred jeho očami stál muž, s ktorým sa ráno zrazil. Ešte stále mal na očiach slnečné okuliare.
„Ale nerušíte. Len poďte a posaďte sa.“ Usmial sa na neho Natsume. „Som Natsume Kazuya. Majiteľ.“ Predstavil sa okamžite a napriahol k mužovi ruku.
„Masao Tsubasa. Podľa všetkého asi spolumajiteľ. Teší ma.“ Usmial sa hnedovlások a potriasol rukou, ktorú pevne stisol. Natsume pár krát prekvapene zamrkal, kým sa spamätal.
„Oh, tak to ste vy. Čakal som niekoho staršieho.“
„To počúvam stále. Viem, že na to nevyzerám, ale som dokonca starší než vy.“ Zasmial sa uvoľnene Masao a prehliadol si ľudí sediacich za stolom. Na Nanashim sa pohľadom zastavil.
„A koľko máte rokov, ak sa smiem spýtať.“ Nadhodil doteraz tichý Akio. Masao k nemu hodil pohľadom a usmial sa.
„Tridsať.“ Nanashi zalapal po dychu. Tá podoba. Ten vek. To meno. To nemohla byť náhoda.
„Mimochodom, toto je môj brat a náš šéfkuchár, Nanashi a jeho zástupca Akio.“ Predstavil ostatných Natsume a posadil sa znova k stolu.
„Teší ma.“ Prikývol hlavou hnedovlasý a milo sa usmial. „My sa ale už poznáme. Nemám pravdu?“ Usmial sa na Nanashiho a konečne si zložil okuliare. Nanashi sa zahľadel do tých známych modrých očí, v ktorých žiarili tri zelené fliačiky okolo pravej zreničky. Nebolo pochýb. Bol to on. Človek, ktorý mu pred siedmimi rokmi zlomil krehké srdiečko. Ale nevypadalo to, že by starší vedel, kto je Nanashi.
„Vážne? Odkiaľ?“ Ozval sa znova Natsumeho hlas.
„Ráno sme sa zrazili na ulici. Hneď potom utekal preč.“ Usmial sa znova hnedovlasý. To nie je možné. On si ma nepamätá. To jediné behalo Nanashiho mysľou. Stále zasnene hľadel na Masaovu tvár.
„Nanashi? Si v poriadku? Nejako si zbledol.“ Prerušil jeho tok myšlienok Natsume a jemne ho pohladil po vlasoch. Nanashi sa rýchlo oklepal a zahľadel sa na brata.
„Ja...musím ísť urobiť zajtrajší dezert. Ospravedlňte ma.“ S tými slovami zmizol do kuchyne, z ktorej zamieril rovno na záchody. Opláchol sa studenou vodou a zahľadel sa do zrkadla.
„Čo teraz?“
Komentáre
Prehľad komentárov
Najprv by som sa chcela ospravedlniť, že som dlho nekomentovala, ale nastala určitá situácia, že som jednoducho nemohla. Ešte raz sorry. Ostatné komentáre som doplnila. Teraz k poviedke. ČO SA DO ČERTA DEJE????!!!!!!!!!!! To je jediné čo ma napadlo. Ten Masao spolumajiteľ musí byť ten Masao, ktorý opustil Nanashiho. Sám Nanashi to povedal. Neverím, že by sa mýlil. Viem, že sa ľudia po rokoch menia, ale že Masao Nanashiho nespozná, hoci Nanashi jeho áno, to som nečakala keďže musel poznať aj Nanashiho rodinu, pretože si boli veľmi blízky. I keď je možné, že to iba predstieral. Aj to mi nejde do hlavy, že Natsume ho tiež nespoznal. Veď to bol priateľ jeho brata tak musel vedieť ako vyzerá. Teda aspoň trochu. Keby tento komentár nedával veľmi zmysel tak sorry, ale som tak naštvaná, rozrušená a napätá čo bude ďalej, že to nie je možné. Takže prosím pridaj čo najskôr ďalší diel.
Re:)
(Neferet, 7. 10. 2013 15:07)všetko v poriadku :) ty komentuješ vždy, takže na teba sa ani hnevať nemôžem :D
...
(Lilia, 6. 10. 2013 18:30)